Láska

30. srpna 2011 v 14:02 | Alice |  Alicine básne aneb Alice rýmuje

Javorové listy padajú jej do náručia,
Myšlienky, slová, básne jej v hlave bzučia.
Snáď to bola láska, veľká a mocná,
Bola hlúpa, bola, keď otvorila okná
A vpustila ho do duše, len tak, pre lásku,
Čakala, kým jej on dal krásnu otázku,
Bola v nebesách, či s ňou bol, či nie,
Verila, hlúpo verila, že jej ráno šťastie privanie.
Sklamanie, clivota, nepoznala tie slová,
Chcela ho vidieť v slnku znova a znova.
Lenže slnce často kruté bolo,
Nedalo jej nádeje, nedalo jej žiadne slovo,
Ktorým by naznačila, kde je?
Opúšťa ju, v parku sa jej smeje.
Čo to len mohla tušiť, veľká bola jej slepota,
Počula vietor viať a krídla vtákov trepotať.
Čo len mohla vedieť, že láska je hlúpa,
Že nedá radosť, hoci na vety nie je skúpa?
A tak len verila jemu, dávno a veľmi, veru,
Stúpala vyššie, milovala, veď jej dal vieru,
Vieru v lásku, no čo na tom už záleží,
Sedí na zemi a odbíja osem hodín na veži,
Keď rozmýšľa prečo, prečo mala rada,
Nenávidí a predsa ho stále postráda.
Za dávnych čias by teraz čakala na neho
Pred zastávkou, hľadela by na čisto modré nebo,
Zamilovaná, šťastná, že môže byť,
Že sa vlastne takto mohla aspoň raz zaľúbiť.
V parku ju však pocity sklamania chytajú,
Nebude smútiť, nie, veď on klamal ju.
Listy javora hľadí v dlaniach, pozerá sa na stromy,
Stoja smutne, stoja ako vojaci na poli.
Lístok je krehký, ľahko sa pretrhne, láska
Je na tom podobne, kreslí srdiečka do obláska,
A tvári sa pred ľuďmi, že je silná, skutočne,
Hlúpa je, hlúpa, niekedy sa tvári smútočne
A potom jednoducho zhorí a zanechá popol,
Popol v srdci, v človeku, všade vôkol,
Kde má po rozhádzané city, čo bolia,
Pozbieral by ich, no ľudia mu to nedovolia.
Ona je v tom tak isto, snaží sa tváriť prísne,
Vraj je silná, no plač sa jej už na tvár tisne.
V duši píše báseň vetru, zemi , oblakom,
Chce zahnať spomienky a city obratom,
Lenže smie sa to robiť, keď niekto opustí?
Nestačilo jej, že on narobil mnoho hlúpostí?
Mala rada, nezabúda, no jeho zo srdca nevyhodí,
Rada by, rada by, nie, nie, je už veľa hodín!
Prečo nemôže? Prečo len to neurobí? Nevie.
Oklamal, ona ho nenávidí, s minulosťou sa perie,
Zabudla by, keby to nebola láska, možno, bola,
Dala jej vtedy smiech, dala aj pekného slova,
Ale láska je už len taká, zostáva,
Zostáva hlúpa, skúpa a citlivá stále,
Človek ju často potláča, hoci v duši cíti, že ,má namále.
Veď ani osud nezabudol na bitky a vojny.
Nezabudol ani na lásky, na ich počet hojní,
Bola tu vždy a, šťastie, nešťastie, aj tu bude,
Ona to vie, dokázala by to na každom jednom súde,
Veď každý, kto ju videl, to vedel naisto,
Úsmevy dávala, možno sto, možno stokrát sto.
Ako rada by všetko vyhodila z hlavy,
Snaží sa, no stále a všade ju sprevádza pocit boľavý.
Silná, šťastná, omámená, tie slová nejdú tak ľahko preč,
Nezabudne na neho a na vlastnosti, o ktorých bola reč,
Akoby, akoby, veď štipka lásky v duši nedovolí,
Aby sa zbavila minulosti, a to iba kvôli jednému dôvodu, kvôli,
Tomu, že v nej ešte stále žije a miluje,
Hoc nie tak ako predtým, svetla sa láska dožaduje,
A žiť bude naveky, pre niekoho, kto príde potom,
Pre niekoho, koho zas ľúbiť bude, možno čaká za plotom.
Ktovie, no lásku zo srdca nevyženie, lebo láska je aj iná,
Ako citlivá, hlúpa, veľká, skúpa a silná,
Nezabúda a budúcnosť jasne vidí, je krásna v duši,
Určuje náhodne stretnutia tak, že to človek v srdci tuší.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama