Spútaná mágiou - 4.kapitola - Kruh

13. listopadu 2011 v 17:55 | Lisa |  Spútaná mágiou
Venované pre naše Affká :)))

~4~

Kruh

-Stretnutie s priateľmi, alebo nepriateľmi?-

V poslednú sobotu pred začiatkom školského roka, som sa rozhodla ísť ospravedlniť sa Jakovi, za to, ako som naňho kričala. Prehnala som to. Musím to napraviť.
----

Keď som došla k domu, kde býval Jake, bránka bola otvorená, tak som vošla dnu. Prešla som cez krátky chodníček až k verande a vchodovým dverám. Chcela som zaklopať, ale ruka sa mi zastavila vo vzduchu. Zrazu mi to prišlo ako zlý nápad. Mala som sa mu ospravedlniť nejako...ja neviem. Cez telefón to bolo hlúpe. Mala som to urobiť na verejnom mieste, alebo niekde inde, ale nie u nich doma. Proste, mali trošku chaotickú domácnosť. Odkedy Jakovi zomrel otec, jeho matka začala brať lieky a skoro každého podozrievala. A z čoho? To nikto netuší. Len nevie dôverovať nikomu, okrem blízkej rodiny. Ale viac neviem. Možno sa už vyliečila. Tie jej fóbie začali krátko po tom, čo bola tá nehoda. Kde zomrel jej manžel, a aj môj otec.

Zrazu som si to rozmyslela a chcela odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Začala som sa obracať, ale na moje prekvapenie sa otvorili vchodové dvere. Zazrela som v nich Jaka. No nemala som čas vysloviť ani ň, lebo rýchlo vyšiel von, zabuchol za sebou dvere, chytil ma za rameno a ťahal ma k ich autu.

"Jake, čo to robíš?" spýtala som sa zmätene.

"Pohovoríme si, až keď budeme odtiaľto o ulicu preč," povedal nejasne. Otvoril mi dvere spolujazdca a prešiel na druhú stranu auta, aby si sadol za volant. Nevedela som, čo sa deje, ale bez námietok som nastúpila. Naštartoval a vyšli sme na ulicu. Obzrela som sa a videla, ako z ich vchodových dverí vychádza nejaký chalan. Bol to jeho brat. Predtým, než som odtiaľto pred rokom vypadla, vždy sa hádali. Ale neviem, čo sa stalo po mojom odchode.

"Mohla by som sa už konečne dozvedieť, o čo tu ide?" spýtala som sa po chvíli jazdy.

Nadýchol sa a potom vyslovil len: "Nič."

Táto odpoveď mi nestačila.

"Jake, čo sa stalo?" spýtala som sa pomaly.

Chvíľu mlčal. Tuho zvieral volant a jeho tvár bola napätá, ale po chvíľke sa upokojil. No stále mlčal.

"Kam ideme?" prelomila som to ticho, ale nechcela som vyťahovať tú tému, pokým sa celkom neupokojí. Naštve sa len zriedkakedy, ale keď sa už naštve, tak je lepšie od neho zmiznúť, alebo odviesť jeho pozornosť. Skúsila som druhú alternatívu.

"Kam by si chcela?" pozrel sa na mňa.

"Ja neviem."

"Tak poďme niekam náhodne."

Pozrela som sa na neho zmätene. Nechápala som ho, ale radšej som mlčala.

Išli sme ešte autom pár minút a potom sme prešli na cestu, ktorá viedla do lesa. Snažila som si spomenúť, kam tá cesta vedie. No, práve teraz som si nevedela spomenúť.

Potom náhle zastavil.

"Čo si chcela?" spýtal sa a vypol motor.

Nadýchla som sa. "Chcela som sa ti ospravedlniť za to minule. Nemala som na teba kričať. Len si robil to, čo ti prikázali. Nemala som tak vybuchnúť, ale v posledných týždňoch je toho na mňa priveľa." Chcela som povedať posledný rok, ale ten bol pre všetkých ťažký.

"To nič. Chápem ťa. Ani mne by sa to nepáčilo," povedal.

"Vďaka,"

"Za čo?" spýtal sa a pozrel na mňa nechápavo.

"Že aspoň ty ma nepovažuješ za hysterickú katastrofu," odpovedala som.

"No, s tým by som si až tak istý nebol," povedal a lišiacky sa na mňa pozrel.

Zdvihla som obočie.

"Nie si hysterická, ale s tou katastrofou, by som si nebol taký istý,"

"Čo prosím?" a naklonila som a k nemu.

"Mali by sme ísť," povedal rýchlo a vystúpil.

"Kam ideš?"

"Nie len ja, ale aj ty," ukázal na mňa a zabuchol dvere. Nemala som inú možnosť, než tiež vystúpiť.

"Jake, kam to ideš?" Rýchlo som ho dobehla.

"Uvidíš," odvetil tajomne a uprene sa pozeral pred seba.

Za chvíľu sme došli k malému jazierku s vodopádom.

"No, dobre. Mohol by si prestať s tým tajnostkárstvom a konečne mi vyklopiť, čo tu hľadáme?"

Prešiel až na breh, len meter od vody. Zase neodpovedal. Začalo ma to už štvať.

Chytila som ho za rukáv a snažila sa ho obrátiť tvárou ku mne, ale namiesto toho ma uchopil za ramená a skočil so mnou do vody.

Dostala som šok zo studenej vody. No ešte väčší strach som dostala z toho, že som sa pred ponorením nenadýchla. Divoko som jednou rukou mávala okolo seba. Potom som ucítila, ako ma niekto chytil a vytiahol nad hladinu.

Neviem ako sme sa tam dostali, ale už sme neboli v jazierku, ale v nejakej jaskyni, v ktorej bol jediným svetlým bodom diera v na ľavej stene.

Vytiahli sme sa na breh. Neprestajne som kašľala, aby som aspoň trochu dostala von z pľúc vodu.

Keď som už konečne prestala kašľať a už som sa mohla normálne nadýchnuť, tak som zbadala nejakú chodbu. Vnútri chodby boli zapálené fakle.

Pozrela som na Jaka, ktorý už vstal a rozhliadal sa okolo.

Vstala som na nohy. "Si normálny? Chcel si ma utopiť alebo čo?!"

"Čo to malo znamenať?" spýtala som sa a znova začala divoko kašľať. Príšerne ma bolelo hrdlo. A chlad v jaskyni to ešte viac zhoršoval.

Jake podišiel ku mne a podržal ma, aby som nespadla.

Keď som už celkom prestala kašľať vyhŕkla som mu otázku: "Prečo sme sem prišli?" Teraz by mi už naozaj mohol povedať, prečo dopekla sme prišli na toto miesto.

"Vitaj v našom útočisku." Odpoveď ale neprišla od Jaka. Obrátila som sa za hlasom.

Keď som ju uvidela, neverila som vlastným očiam. Bola to Brittany. Od detstva sme boli najlepšie kamarátky.

"Brit?" spýtala som sa neisto.

"Ahoj dievča," povedal druhý hlas a z chodby sa vynoril Dylan. "Budete tu postávať v tom chlade, alebo prídete dovnútra? Je tam oveľa teplejšie než tu. To mi môžete veriť," povedal a znova zmizol v chodbe.

Potom mi to docvaklo. Bolo to útočisko čarodejníckeho spolku.

Pozrela som na Jaka a potom som vykročila za Dylanom.

Triasla som sa zimou. Brit ma chytila okolo ramien a viedla do chodby. Jake šiel vedľa nás.

"Aha, koho to tu máme," začula som ďalší hlas. Bol to Luka, ďalší chalan v spolku. "Ako sa máme?" spýtal sa ma.

Neodpovedala som. Namiesto toho som tiež položila otázku. "Prečo ste ma sem priviedli?"

"Odpoveď je jednoduchá. Musíš sa k nám vrátiť Lisa," povedala Melanie, ktorá sa objavila za mnou. Musela doraziť tesne po nás.

"Čože?" spýtala som sa zmätene.

"Musíš sa k nám vrátiť," odpovedala mi Brit.

"Ale ja sa nechcem vrátiť. A aj keď by som chcela - čo naozaj nechcem - nemám svoju silu," povedala som rázne a obrátila sa k odchodu.

"Prepáč, Lis, ale nemáme inú možnosť," odvetila mi Melanie a pritisla svoju ruku na moje čelo.

Posledné, čo som si pamätala bolo, ako ma Jake chytil a niesol niekam. Niekam von.
(Z nasledujúcej kapitoly vám môžem prezradiť len toľko, že sa dozviete,
prečo sa táto poviedka volá tak, ako sa volá)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hayley Hayley | Web | 13. listopadu 2011 v 20:46 | Reagovat

wow :-D  :-D  :-D akože takto to skončiť. už sa teším na ďalšiu :D  :D  :D  :D  :D  :D  :D

2 justnevermind justnevermind | 14. listopadu 2011 v 16:13 | Reagovat

Supeeeeeeeeeeeeeeeeeer kedy bude ďalšia??? (dufam že nie až o tyždeň!!!) Teším sa a som strááášne zvedavá :-D :-D  :-D  :-D

3 all-wejja all-wejja | 15. listopadu 2011 v 10:10 | Reagovat

aj ja sa už tešim na dalšiu :D

4 Natasha Bedlife Natasha Bedlife | Web | 16. listopadu 2011 v 16:39 | Reagovat

Taky se moc těším na další :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama