Shatter me - 10.kapitola

20. března 2012 v 22:24 |  Tahereh Mafi - Shatter me

~10~


Adam si vezme rukavice, ale nedotkne sa ma. "Nechaj ju, Roland. Prevezmem to odtiaľto."

Topánka zmizne. Bojujem so svojimi nohami, aby som sa postavila a potom zízam do prázdna. Nebudem myslieť na hrôzy, ktoré ma čakajú. Niekto udrie do môjho chrbta a kolien a skoro spadnem na zem. "Choď ďalej," vrčí hlas zozadu. Pozriem sa hore a uvedomím si, že Adam už odišiel. Predpokladám, že musím ísť za ním.

Len raz, a sme späť v známej slepote azylových chodieb, kde on zastaví.

"Juliette." Jedno mäkké slovo, a moje kĺby sú ako vyrobené zo vzduchu.

Neodpoviem mu.

"Vezmi ma za ruku," povie.

"Nikdy to neurobím," podarí sa mi vyhŕknuť medzi rozbitými uhryznutiami kyslíka. "Nikdy."

Ťažký vzdych. Cítim, ako sa posunul v tme a čoskoro je jeho telo príliš blízko, takže odzbrojujúcim spôsobom blízko ku mne. Jeho ruka je na dolnej časti môjho chrbta a on ma vedie chodbami smerom k neznámemu cieľu. Každý kúsok mojej kože je červený. Musím držať sama seba vo vzpriamenej polohe, aby som neupadla dozadu do jeho náručia.

Vzdialenosť, ktorou kráčame je oveľa dlhšia, než som čakala. Keď Adam konečne prehovorí, mám podozrenie, že sme blízko konca. "Ideme von," povie niekde v blízkosti môjho ucha. Zatínam päste, aby som dokázala kontrolovať chvenie svojho srdca. Som príliš rozptýlená pocitom jeho hlasu k tomu, aby som pochopila význam toho, čo hovorí. "Len som si myslel, že by si to mala vedieť."

Jeden počuteľný nádych je mojou odpoveďou. Nebola som vonku takmer rok. Som bolestivo vzrušená, ale tak dlho som necítila prirodzené svetlo na svojej koži, tak neviem, či ho zvládnem. Nemám na výber.

Ako prvé ma udrie vzduch.

Naša atmosféra má málo toho, čím by sa mohla chváliť, lenže po toľkých mesiacoch v betónovom kúte aj plytvanie kyslíka našej umierajúcej Zeme chutí ako nebo. Nemôžem sa nadýchnuť dosť rýchlo. Naplním pľúca s pocitom, vstúpim do mierneho vánku a uchopím za hrsť vetra, ktorý si derie cestu cez moje prsty.

Požehnanie, na rozdiel od všetkého, čo som kedy poznala.

Vzduch je svieži a chladný. Osviežujúci kúpeľ ničoho hmatateľného páli moje oči a chňapne po mojej koži. Dnes je slnko vysoko, oslepujúce tým, že sa odráža od malých kúskov snehu, čo udržiavajú Zem zamrznutú. Moje oči sú stlačené dole silou jasného svetla a ja nevidím len cez dve malé štrbiny, no teplé lúče umývajú moje telo ako bunda ušitá na mieru, ako objatie niečoho väčšieho, než je človek. Mohla by som zostať v tejto chvíli navždy. Pre jednu nekonečnú sekundu sa cítim voľná.

Adamov dotyk ma privedie späť do reality. Skoro vyskočím z kože a on ma chytí za pás. Musím prosiť svoje kosti, aby sa prestali triasť. "Si v poriadku?" Jeho oči ma prekvapia. Sú to tie isté, na ktoré si spomínam, modré a bezodné ako najhlbšia časť oceánu. Jeho ruky sú jemne, tak jemne okolo mňa.

"Nechcem, aby si sa ma dotýkal," klamem.

"Nemáš na výber," nepozerá sa na mňa.

"Vždy mám na výber."

Prečeše si rukou vlasy a prehltne to nič v hrdle. "Nasleduj ma."

Sme v prázdnom priestore, na prázdnom pozemku plnom suchého lístia a umierajúcich stromov, ktoré sa malými dúškami napíjajú snehu z pôdy. Krajina bola spustošená vojnou a zanedbaná, ale stále je to najkrajšia vec, čo som v poslednej dobe videla. Dupotajúci vojaci prestanú zízať, keď mi Adam otvorí dvere auta.

Nie je to auto. Je to tank.

Pozerám na masívnu, kovovú konštrukciu a snažím sa vyliezť cestou až na stranu, keď Adam sa zrazu ocitne za mnou. Chytí ma okolo pása a zdvihne a ja zalapám po dychu, ako ma usadí do sedadla.

Čoskoro jazdíme v tichu a ja nemám poňatia, kam mierime.

Pozerám sa z okna na všetko.

Pijem, jem a absorbujem každý nepatrný detail v troskách, na obzore, v opustených domoch a zlomených kusoch kovu a skla rozsypaného po krajine. Svet vyzerá nahý, zbavený vegetácie a tepla. Nie sú tu žiadne dopravné značky, žiadne stopky, nie je potreba ani jedného, ani druhého. Nie je žiadna verejná doprava. Každý vie, že autá sú teraz vyrábané iba jednou spoločnosťou a predávané v smiešnom množstve.

Veľmi málo ľudí berie do úvahy únikové cesty.

Moji rodičia, Všeobecná populácia, bola distribuovaná cez to, čo zostalo zo Zeme. Priemyselné stavby tvoria chrbticu krajiny: vysoké, hranaté, kovové boxy plné strojov. Stroje sú určené na posilnenie armády, k posilneniu Obnovovacej spoločnosti, k zničeniu obrovských množstiev z ľudskej civilizácie.

Uhlík/Asfalt/Oceľ

Šedá/Čierna/Strieborná

Dymové farby rozmazané do panorámy mesta, kvapkajúce do čľapkanice, čo býval sneh. Smeti naložené v náhodných hromadách, zažltnuté škvrny trávy vykukujúce spod spúšťou. Tradičné domy nášho starého sveta boli opustené, okná rozbité, strechy sa rúcajú, červená, zelená a modrá farba vo vyblednutých odtieňoch, aby lepšie zodpovedala našej svetlej budúcnosti. Teraz vidím zlúčeniny ledabolo postavené na spustošenej krajine a ja sa začnem rozpamätávať. Spomínam si, ako tieto tu mali byť len dočasné.

Pamätám si pár mesiacov, než som bola zatvorená, keď sa začali stavať. Tieto malé, chladné štvrtiny by stačili len dovtedy, kým by zistilo všetky podrobnosti tohto nového plánu, je to, čo povedala Obnovovacia spoločnosť. Len kým bol podrobený každý. Len kým ľudia prestali protestovať a uvedomili si, že táto zmena je pre nich dobrá, dobrá pre deti, dobrá pre budúcnosť.

Spomínam si, že boli pravidlá.

Už žiadne nebezpečné predstavy, žiadne ďalšie voľne predajné lieky. Nová generácia sa skladá iba zo zdravých jedincov, ktorý nás uživia. Chorí musia byť pod zámkom. Starí musia byť zlikvidovaní. Ustarostení musia ísť do azylových domov. Iba silní by mali žiť.

Áno.

Pravdaže.

Už žiadne stupidné jazyky a hlúpe príbehy a hlúpe obrazy umiestnené nad hlúpymi rímsami krbov. Žiadne ďalšie Vianoce, žiadna Chanuka, žiadny Ramadán či Diwali. Žiadne reči o náboženstve, viere, osobnom presvedčení. Osobné presvedčenie bolo, čo skoro zabilo nás všetkých, je to, čo hovorili.

Presvedčenia priority preferencie predsudky a ideológie nás delia. Klamú nás. Zničia nás.

Sebecké potreby, priania a túžby, ktoré sme potrebovali vymazať. Chamtivosť, prílišná zhovievavosť a obžerstvo muselo byť zmazané z ľudského správania. Riešenie bolo v sebaovládaní, v minimalizmu, v riedkych životných podmienkach, jeden jednoduchý jazyk a zbrusu nový slovník plný slov, ktorý každý pochopí.

Tieto veci by nás zachránili, zachránili naše deti, zachránili ľudskú rasu, je to, čo hovorili.

Obnovme postavenie žien a mužov. Obnovme ľudstvo. Obnovme nádej, uzdravenie a šťastie.

ZACHRÁŇME SA!

PRIDAJTE SA K NÁM!

OBNOVME SPOLOČNOSŤ!

Plagáty sú stále prilepené na stenách.

Vietor bičuje ich roztrhané pozostatky, ale príznaky sú rozhodne pevné, narážajú stále do oceľových a betónových konštrukcií, kde sa držia. Niektoré sú ešte vložené do tyčí, ktoré sa klenú priamo zo zeme, reproduktory sú teraz umiestnené na samom vrchole. Reproduktory, ktoré varujú ľudí, niet pochýb, na hroziace nebezpečenstvo, ktoré ich obklopuje.

Ale svet je podivne tichý.

Chodci okolo sa vlečú spolu v chladnom, mrazivom počasí k tej továrenskej práci a nájdu jedlo pre svoje rodiny. Dúfam, že v tomto svete krváca z hlavne pištole.

Nikto sa už skutočne nestará o koncepty, už nie.

Ľudia chcú nádej. Chcú, aby veci boli lepšie. Chcú veriť, že sa môžu vrátiť do starostí o klebety a prázdninových dovoleniek a ísť na večierky v sobotu večer, takže Obnovovacia spoločnosť sľúbila príliš dokonalú budúcnosť, aby to bolo možné, a spoločnosť bola príliš zúfalá, aby jej neverila. Nikdy si neuvedomia, že svojím podpisom odovzdajú svoje duše skupine, ktorá plánovala a využívala ich nevedomosti. Ich strach.

Väčšina civilistov je príliš vydesená k protestu, ale sú tam aj iní, ktorí sú silnejší. Tam sú iní, ktorí čakajú na správny okamih. Tam sú iní, ktorí sa už začali brániť.

Dúfam, že nie je príliš neskoro brániť sa.

Študujem každú chvejúcu sa vetvu, každého uloženého vojaka, každé okno, ktoré môžem počítať. Moje oči sú 2 profesionálni zlodeji, ktorí kradnú všetko uložiteľné do mojej hlavy.

Stratila som prehľad o minútach, ktoré prešli.

---

Sme vytiahnutí do štruktúry 10krát väčšej ako azyl a podozrivej centrálnej civilizácie. Z vonku to vyzerá ako nejaká budova, nenápadná v každom smere, ale tá jej veľkosť, šedé oceľové dosky obsahujúce 4 ploché steny, popraskané okná a narazené do 15 príbehov. Je to tu pusté a nenesie označenie, žiadne znaky, žiadny dôkaz o jeho pravej identite.

Politické ústredie maskované medzi masou. Vnútri tanku je spletitý zmätok tlačidiel a ovládaní a je to aj pôsobivé, a Adam otvorí svoje dvere skôr, než mám možnosť identifikovať kúsky. Jeho ruky sú položené okolo môjho pása a nohy mám teraz pevne na zemi, ale moje srdce búši tak rýchlo, že som si istá, že to počuje. Nepustí ma.

Vzhliadnem.

Jeho oči sú prižmúrené, jeho čelo je poblednuté, jeho pery pery pery pery sú 2 kusy frustrácie vykované dokopy.

Ustúpim o krok vzad a 10 000 drobných častíc sa medzi nami roztrieštia. Jeho oči poklesnú. Odvráti sa. On vdychuje a 5 prstov na jednej ruke tvoria nestálu päsť. "Tadiaľto." Kývne k budove.

Nasledujem ho dovnútra.
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 terushka terushka | E-mail | 20. března 2012 v 22:43 | Reagovat

Jo jo, Juliette, jen se nenechej ochmatávat :D :D Tvrdá holka! :-D Senzační kapitola, u konce jsem měla chuť třísknout notebookem, že už se blížím do finiše :-x  :-?  :-?  :-D  je to děsně, fkt děsně napínavý!!!
Moc ti děkuju za překlad ;-)

2 terushka terushka | E-mail | 21. března 2012 v 20:12 | Reagovat

Kdy bude prosím další? :-)  :-)  :-)  :-)

3 síma síma | 22. března 2012 v 6:46 | Reagovat

já pořád nemůžu uvěřit, že ju ten blbec zradil!! :-? díky za pžeklad :-)  :-)

4 Elisa Elisa | Web | 22. března 2012 v 13:37 | Reagovat

[2]: [3]: dnes okolo večera :-) viem, že je to zbytočná otázka, lebo odpoviete áno, ale chcete dve? :-D

5 terushka terushka | E-mail | 22. března 2012 v 14:02 | Reagovat

[4]: Děláš si prču, žejo? O_O  :D Co je to kurník za otázku??? :-D  :-D  :-D
Jasně, že chceme! ne, oprava: my jí potřebujeme! :-D

6 síma síma | 22. března 2012 v 18:31 | Reagovat

[4]: no tak jasně že chceme...ste super! :-D

7 andy andy | 22. března 2012 v 20:48 | Reagovat

no jistěže ! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama