Shatter me - 11.kapitola

22. března 2012 v 22:16 | Lisa/Alice |  Tahereh Mafi - Shatter me
Alice mi nevie poslať svoju časť 12ej kapitoly, takže prepáčte, ale ďalšia bude až zajtra, keď vyriešime, prečo mi to nevie poslať...

~11~


Som tak pripravená na nepredstaviteľnú hrôzu, že realita je takmer horšia.

Špinavé peniaze kvapkajú zo steny, ročné zásoby jedla premrhané na mramorovej podlahe, sto tisícky dolárov na lekársku pomoc sú vrazené do luxusného nábytku a perzských kobercov. Cítim umelé teplo prúdiace z vetracích otvorov a myslím na deti kričiace pre čistú vodu. Žmúrim naprieč krištáľovým lustrom a počujem matky žobrajúce o milosť. Vidím povrchný svet uprostred terorizujúcej reality a nedokážem sa pohnúť.

Nemôžem dýchať.

Toľko ľudí zomrelo, aby udržali tento luxus. Toľko ľudí muselo prísť o svoje domovy a deti a posledných 5 dolárov v banke pre sľuby sľuby sľuby, tak veľa sľubov, že zachránia samých seba. Sľubovali nám - Obnovovacia spoločnosť - nádej pre lepšiu budúcnosť. Povedali, že napravia veci, povedali nám, že nám pomôžu dostať sa späť do sveta, čo sme poznali - do sveta, kde je rande v kine, jarné svadby a spŕška detí. Povedali nám, že nám vrátia naše domy, zdravie, obhájiteľnú budúcnosť.

No všetko ukradli.

Vzali všetko. Môj život. Moju budúcnosť. Môj zdravý rozum. Moju slobodu.

Naplnili náš svet zbraňami namierenými na naše čelá a usmievali sa, keď zastrelili 16 sviečok našej budúcnosti. Zabili jedincov dosť silných na to, aby začali vracať údery, a zavreli čudákov, ktorý nedokázali žiť podľa svojich utopických predstáv. Ľudia ako ja.

Tu je dôkaz ich korupcie.

Moja koža je studená a spotená, prsty sa mi chvejú odporom, nohy nemôžu odolať odpadu odpadu odpadu sebeckého odpadu v týchto 4 stenách. Všade vidím červenú. Krv z orgánov vystreknutá na okná, rozliata cez koberce, kvapkajúca z lustrov.

"Juliette."

Zlomím sa.

Som na kolenách, moje telo praská od bolesti, ktorú som už toľkokrát prehltla, nemôžem potlačiť zdvíhajúce sa vzlyky, moja dôstojnosť sa rozpúšťa v slzách, agónia z minulého týždňa trhá moju kožu na kusy.

Vôbec nemôžem dýchať.

Nemôžem sa nadýchnuť kyslíka okolo mňa, sucho sa vzdúvam a počujem hlas, vidím tváre, ktoré nerozoznávam, pramienky slov tečú preč kvôli zmätku, myšlienky zmiešané toľkokrát, že neviem, či som ešte pri vedomí.

Neviem, či som oficiálne nestratila rozum.

Som vo vzduchu. Som vrece peria v jeho náručí a on prelamuje vojakov zhlukujúcich sa pre letmý pohľad a na chvíľu sa nechcem starať o to, že som toto nechcela. Chcem zabudnúť, že by som ho mala nenávidieť, pretože ma zradil, že pracuje pre tých istých ľudí, ktorí sa snažia zničiť to málo, čo z ľudstva zostalo, a moja tvár je pochovaná v materiály jeho trička a moja tvár je vtlačená do jeho hrude, on vonia ako sila a odvaha a svet topiaci sa v daždi. Nechcem, aby niekedy niekedy niekedy pustil moje telo. Prajem si, aby som sa mohla dotknúť jeho kože, prajem si, aby medzi nami neboli žiadne prekážky.

Realita ma udrie do tváre.

Poníženie mi tlčie do mozgu, zúfalé poníženie zahmlí moje úmysly, červená zafarbí moju tvár, rozpíja sa na mojej koži. Zovriem jeho tričko.

"Môžeš ma zabiť," poviem mu. "Máš zbrane..." Vykrútim sa z jeho zovretia a on zovrie ruky okolo môjho tela. Jeho tvár neukazuje žiadne emócie, len náhle napätie v jeho čeľusti, nezameniteľné napätia v jeho rukách. "Môžeš ma len zabiť..." Žiadam.

"Juliette." Jeho hlas je pevný, so stopami zúfalstva. "Prosím."

Znovu som otupená. Bezmocná. Roztápam sa zvnútra, život presakuje z mojich končatín.

Stojíme pred dverami.

Adam má kartu a oháňa sa ňou proti čiernej sklenej tabuli postavenej do malého priestoru vedľa kľučky a dvere z nerezovej ocele sa pohnú z miesta. Vojdeme.

Sme úplne sami v novej izbe.

"Prosím neodchádzaj odo mňa daj ma dole."

Je tu manželská posteľ uprostred priestoru, luxusný koberec zdobí podlahu, šatník zarovnaný oproti stene, svetlá trblietajúce sa zo stropu. Krása je tak poznačená, že neznesiem na ňu pohľad. Adam ma postrčí k mäkkým matracom a urobí malý krok nazad.

"Myslím si, že tu chvíľu pobudneš," je všetko, čo povie.

Zatvorím oči. Nechcem myslieť na nevyhnutné mučenie, čo ma čaká.

"Prosím," poviem mu. "Chcela by som zostať sama."

Hlboký nádych. "To nie je možné."

"Čo tým myslíš?" Otočím sa.

"Musím na teba dozerať, Juliette." Povie moje meno ako šepot. Moje srdce moje srdce moje srdce. "Warner chce, aby si pochopila, čo ti ponúka, lenže ty si stále považovaná...za hrozbu. Urobil ťa mojou úlohou. Nemôžem odísť."

Neviem, či mám byť nadšená, alebo zdesená. Som zdesená. "Musíš žiť so mnou?"

"Bývam v kasárňach na opačnom konci tejto budovy. S ostatnými vojakmi. Ale, áno," odkašle si. Nepozrie sa na mňa. "Budem nasťahovaný dovnútra."

Je tu bolesť v žalúdku, ktorý je prenasledovaný výčitkami na mojich nervoch. Chcem ho nenávidieť a posúdiť ho a kričať navždy, ale mám nedostatok, pretože všetko, čo som videla je 8-ročný chlapec, ktorý si nepamätá , že býval najmilší človek, ktorého som kedy poznala.

Nechcem veriť, že sa toto deje.

Zavriem oči a stočím hlavu medzi kolená.

"Musíš sa obliecť," povie po chvíli.

Zdvihnem hlavu hore. Mrkám naňho, ako nemôžem pochopiť, čo on hovorí. "Ja som oblečená."

Znovu si odkašle, ale snaží sa byť o tom ticho. "Je tu kúpeľňa." Upozorňuje. Vidím dvere pripojené do miestnosti a ja som zrazu zvedavá. Počula som príbehy o ľuďoch s kúpeľňou vo svojich spálňach. Myslím, že nie sú práve v spálni, ale sú dosť blízko. Vykĺznem z postele a nasledujem jeho prst. Akonáhle otvorím dvere, pokračuje. "Môžeš sa osprchovať a zmeniť ich tu. Kúpeľňa... je to jediné miesto, kde nie sú žiadne kamery," dodáva a jeho hlas doznie.

V mojej izbe sú kamery.

Samozrejme.

"A nemôžeš odísť?" pýtam sa.

Utiera si čelo a sadne si na posteľ. Povzdychne si. "Musíš sa pripraviť. Warner ťa bude očakávať na večeru."

"Večera?" Moje oči sú veľkosti mesiaca.

Adam vyzerá ponuro. "Hej."

"Nejde mi ublížiť?" Hanbím sa za pomoc v mojom hlase, na nečakané napätie som uvoľnená, kvôli strachu som nevedela, že som bola útočisko. "Ide mi dať večeru?" Umieram od hladu a môj žalúdok je mučený jamou od hladu, som taká hladná taká hladná taká hladná ani som si nepredstavovala, ako môže chutiť ozajstné jedlo.

Adamova tvár je znova nevyspytateľná. "Mala by si sa poponáhľať. Môžem ti ukázať, ako všetko funguje."

Nemám čas na protest predtým, než je v kúpeľni a ja ho nasledujem dovnútra. Dvere sú stále otvorené a on stojí uprostred malého priestoru, chrbtom ku mne a ja nechápem prečo. "Ja už viem, ako na záchod," poviem mu. Bola som zvyknutá žiť v bežnom dome. Mala som rodinu.

On sa otočí veľmi, veľmi pomaly a začínam panikáriť. Nakoniec zdvihne hlavu, ale jeho oči sa pozerajú každým smerom. Pozrie sa na mňa so zúženými očami; jeho čelo je napnuté. Jeho pravá ruka sa zakrútila v päsť a jeho ľavá ruka zdvihne jeden prst na jeho pery. Hovorí mi, aby som bola ticho.

Každý orgán v mojom tele spadne až k zemi.

Vedela som, že sa niečo blíži, ale nevedela som, že to bude Adam. Nemyslela som si, že by mohol byť tým, kto mi ublíži, bude ma mučiť, aby som si priala smrť viac, ako predtým. Ja si ani neuvedomujem, že plačem, kým som sa nepočula kňučať a cítiť tiché slzy stekajúce po mojej tvári a hanbím sa tak sa hanbím tak sa hanbím sa za svoju slabosť, ale z časti ma to nezaujíma. Som v pokušení prosiť, žiadať o milosť, ukradnúť mu zbraň a zastreliť sa sama ako prvá. Dôstojnosť je jediná vec, ktorú som opustila.

Zdá sa, že zaregistroval moju náhlu hystériu, pretože sa jeho oči doširoka otvorili a jeho ústa padnú až na podlahu. "Nie, Bože, Juliette - Ja nie -" Nadáva si pod výdychmi. Udrie si päsťou do čela odvráti sa s ťažkým povzdychom, prejde celú dĺžku malého priestoru. Znova zanadáva.

Vyjde z dverí a neobzrie sa.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 terushka terushka | E-mail | 23. března 2012 v 6:55 | Reagovat

No Wow! Úplně se mi chtělo zvracet, jak popisovala ten vnitřek toho "domu".
Juliette je mi čím dál víc líto :-( Její pocity jsou popsaný tak živě, že mám pocit jako bych tam stála s ní.
A ten konec! Adam je najednou nějakej milej.. :-? Být Juliette, tak mu prásknu dveřma před nosem.
A už se bojím (děsím) toho večera, kdy si jí Warner zavolá.. :-x  :-x  :-x  :-x

2 terushka terushka | E-mail | 23. března 2012 v 6:56 | Reagovat

JÓ a samozřejmě děkuju moc za překlad :-D

3 síma síma | 23. března 2012 v 22:13 | Reagovat

Už Adama nemám ráda...pche hajzla :-D  :-D už to máte spravený? :-)  :-) díky za překlad ;-)

4 Alice Alice | Web | 23. března 2012 v 23:12 | Reagovat

[3]: sorry, ale dnes už z toho asi nebude nič :-? zajtra však pridáme dve :-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama