Shatter me - 17.kapitola

29. března 2012 v 22:06 | Lisa/Alice |  Tahereh Mafi - Shatter me

~17~


Kúpem sa v slnečnom svetle.

Warner drží otvorené dvere, ktoré vedú priamo von a ja nie som pripravená na niečo, čo len ťažko môžem vidieť priamo. On ma zviera za lakeť, aby mohol kontrolovať moju cestu a ja sa za ním obzriem.

"Ideme von." Poviem to, lebo to proste musím povedať nahlas. Pretože vonkajší svet je liek, čo sa len zriedkakedy ponúka. Pretože neviem, či sa Warner opäť snaží byť milý. Pozriem sa na neho, potom na niečo vyzerajúce ak betónové nádvorie a potom znovu na neho. "Čo budeme vonku robiť?"

"Máme istú povinnosť, o ktorú sa musíme postarať." Ťahá ma k centru tohto nového vesmíru a ja sa od neho odťahujem, naťahujem sa k nebu, akoby som dúfala, že si ma zapamätá. Mraky sú sivé, ako vždy, no sú riedke a nenápadné. Slnko je vysoko vysoko vysoko, leňoší oproti lúčom na horizonte, ktoré smerujú nás hrejú vo všetkých smeroch. Stojím na špičkách a snažím sa ho dotknúť.

Vietor sa zloží do mojich rúk a usmieva sa naproti mojej pokožke. Svieži, hodvábne hladký vzduch zapletá vánok do mojich vlasov. Toto nádvorie by mohla byť moja tanečná sála.

Chcela by som tancovať zo živlami.

Warner ma chytí za ruku. Otočím sa.

Usmieva sa.

"Toto," povie a ukáže na studený sivý svet pod našimi nohami, "Toto ťa robí šťastnou?"

Pozerám sa okolo seba. Uvedomujem si, že nádvorie nie je celkom zastrešené, ale niekde medzi dvoma budovami. Hľadím od hrany k hrane a vidím mŕtvu pôdu, nahé stromy a roztrúsené zlúčeniny ťahajúce sa na míle ďaleko. "Studený vzduch vonia tak čisto," poviem mu. "Sviežo. Celkom novo. Je to najúžasnejšia vôňa na svete."

Jeho oči vyzerajú pobavene, ustarostene, zainteresovane a zmätene zároveň. Pokrúti hlavou. Dá si dole bundu a naťahuje sa k vnútornému vrecku. Vytiahne pištoľ so zlatou rukoväťou, ktorá sa odráža od odleskov slnka.

Natiahnem sa popri ostrom nádychu.

Prezerá si pištoľ spôsobom, ktorému nerozumiem, pravdepodobne kontroluje, či je pripravená k streľbe. Chytí ju do ruky, prst presne na spúšť. Otočí sa a konečne číta výraz na mojej tvári.

Skoro sa smeje. "Nemaj obavy. To nie je pre teba."

"Prečo máš zbraň?" Prehltnem, tvrdo, pevne zovrúc paže na prsiach. "Čo tu budeme robiť?"

Warner nechá skĺznuť pištoľ späť do vrecka a kráča k opačnému koncu rímsy. Ukazuje mi, aby som ho nasledovala. Prikradnem sa bližšie. Sledujem jeho oči. Nazrie za bariéru.

Každý vojak v budove stojí ani nie o 15 stôp nižšie.

Rozlišujem asi 50 riadkov, z ktorých je každá dokonale rovná, dokonale rozložená, toľko vojakov vedľa seba, že som prestala počítať. Zaujímalo by ma, či je Adam v dave. Či ma vidí.

Zaujímalo by ma, čo si o mne myslí.

Vojaci stoja v štorcovom priestore takmer totožným s tým, aký zaberáme ja s Warnerom. Oni sú jedna zorganizovaná čierna hmota: čierne nohavice, čierne vršky, vysoké čierne topánky a nie jediná zbraň na dohľad. Každý stojí s ľavou rukou pritisnutou k srdci. Zmrazený.

Čierna a šedá

a

čierna a šedá

a

čierna a šedá

a pochmúrna.

Zrazu si uvedomím, ako neprakticky som oblečená.

Zrazu je vietor necitlivý, príliš chladný, príliš bolestný ako si reže cestu cez dav. Trasiem sa a nemá to nič spoločné s teplotou. Hľadám Warnera, ale už zaujal miesto na kraji nádvoria a mne je jasné, že to robil už mnohokrát predtým. Vytiahne malý štvorček perforovaný z kovu a stlačí ho k perám, keď potom hovorí, jeho hlas sa nesie nad davom, akoby bol zosilnený.

"Sektor 45."

Jedno slovo. Jedno číslo.

Celá skupina sa posunie: ľavé päste uvoľnené, poklesnuté na stranách, pravé päste pritisnuté k ich hrudiam. Sú ako naolejovaný stroj, pracujú v dokonalej vzájomnej spolupráci jeden s druhým. Keby som sa tak nebála, asi by to na mňa urobilo dojem.

"Dnes ráno máme 2 prípady na vyriešenie." Warnerov hlas preniká do atmosféry: ostrý, čistý, neznesiteľne istý. "Prvý stojí po mojom boku."

Tisíce sa očí sa vrhnú ku mne. Cítim, ako cúvam.

"Juliette, poď sem prosím." 2 prsty ohnuté na dvoch miestach ma volajú dopredu.

Posuniem sa do zorného poľa.

Warner kĺže rukou okolo mňa. Prikrčím sa. Dav sa spustí. Moje srdce bije mimo kontrolu. Som príliš vystrašená, aby som odstúpila. Jeho zbraň je príliš blízko môjho tela.

Vojaci boli zrejme ohromený, že Warner je ochotný dotýkať sa ma.

"Jenkins, stúpol by si o krok vpred, prosím?"

Moje prsty akoby bežali maratón na mojich stehnách. Nemôžem stáť na mieste. Nemôžem upokojiť búšenie srdca narážajúce na môj nervový systém. Jenkins vystúpi z radu, okamžite ho rozpoznám.

Je v poriadku.

Drahý Bože.

Je v poriadku.

"Jenkins mal tú česť stretnúť Juliette len minulú noc," pokračuje. Napätie medzi mužmi je skoro hmatateľné. Nikto, zdá sa, nevie, kam smeruje tento rozhovor. A nikto, zdá sa, doteraz nepočul Jenkinsov príbeh. Môj príbeh. "Dúfam, že všetci ju pozdravíte s rovnakým druhom láskavosti," dodáva Warner, jeho pery sa smejú bez zvuku. "Bude s nami nejaký čas, a bude veľmi cenným prínosom pre naše úsilie. Obnovovacia spoločnosť ju víta. Vítam ju. Tiež by ste ju mali privítať."

Vojaci zovreli ruky v päsť, presne v rovnaký čas.

Oni sa pohnú ako jeden, 5 krokov vzad, 5 krokov vpred, 5 krokov stoja na mieste. Zdvihnú svoje ľavé ruky do výšky a skrútia ich v päsť.

A padnú na jedno koleno.

Bežím k okraju, zúfalo sa snažím dostať bližšie a pozrieť sa na takú podivnú rutinu. Nikdy som nič podobné nevidela.

Warner ich nechá takto, takto zohnutých, takto zdvihnuté päste vo vzduchu. Nehovorí aspoň 30 sekúnd. A potom to urobí.

"Dobre."

Vojaci vstanú a dajú svoje pravé päste znova na svoje hrude.

"Druhá vec v ruke je ešte príjemnejšia, než prvá," Warner pokračuje, aj keď sa zdá, že nemá žiadne potešenie, keď to hovorí. Jeho oči sa zaostrujú na vojakov dole, črepy smaragdovozelených plameňov, ako iskria cez ich telá. "Delalieu má pre nás správu."

Trávia celú večnosť pozeraním na vojakov, nechajúc pár slov marinovať v ich mysliach. Nechali, aby ich vlastná predstavivosť bláznivo riadila. Nechali, aby sa vinníci triasli v trápeniach.

Warner dlho mlčí.

Nikto sa dlhý čas nehýbe.

Začínam sa báť o svoj život i cez svoju skoršiu istotu. Začínam premýšľať, či som jedna z vinných. Či snáď je zbraň v jeho vrecku určená pre mňa. Nakoniec sa odvážim obrátiť smerom k nemu. Prvýkrát sa na mňa pozrel a nemám tušenie, ako ho prečítať.

Jeho tvár je 10 000 možností pohľadov upretých cezo mňa.

"Delalieu," povie, stále sa na mňa pozerá. "Môžeš ísť o krok vpred."

Tenký, plešatý typ človeka, v mierne zdobenej výstroji vystupuje z veľmi prednej piatej línie. Nevyzerá príliš stabilne. Pohybuje hlavou po centimetroch. Jeho hlas trilkuje, keď povie: "Pane."

Warner konečne pustí moje oči a kývne, takmer nebadateľne, smerom k plešatému chlapovi.

Delalieu recituje: "Máme obvinenia proti Súkromnej 45B-76423. Fletcher, Seamus."

Vojaci sú zmrazení v líniách, zmrazení v reliéfe, zmrazení v strachu, zmrazení v úzkosti. Nič sa nehýbe. Nič nedýcha. Aj vietor sa bojí vydať zvuk.

"Fletcher." Jedno slovo od Warnera a niekoľko stoviek krkov sa obrátia rovnakým smerom.

Fletcher vystúpi z radu.

Vyzerá ako perníkový muž. Ryšavé vlasy. Ryšavé pehy. Pery takmer umelé červené. Jeho tvár je prázdna od všetkých možných emócií.

Nikdy som sa v mojom živote tak nebála o cudzinca.

Delalieu znova prehovorí. "Súkromný Fletcher bol nájdený na neregulovaných dôvodoch, bratríčkovať sa s civilistami, o ktorých veríme, že sú členmi povstaleckých strán. Ukradol jedlo a zásoby z pamäťových jednotiek určených pre občanov Sektora 45. Nie je známe, či vyzradil citlivé informácie."

Warnerov pohľad prejde na perníkového muža. "Popieraš tieto obvinenia, vojak?"

Fletcherove nozdry sa červenajú. Jeho čeľusť sa napne. Jeho hlas sa trhá, keď hovorí. "Nie, pane."

Warner prikývne. Krátko sa nadýchne. Oblizne si pery.

A strelí ho do čela.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Donaa Donaa | 29. března 2012 v 22:25 | Reagovat

Som zvedavá ako zareaguje Juliette
a čo myslel Adam tým odkazom v predošlej kapitole..
Teším sa na ďalšiu.. :-)

2 terushka terushka | E-mail | 29. března 2012 v 22:27 | Reagovat

O_O  O_O  O_O  O_O  O_O  O_O  O_O  O_O  O_O Při poslední větě se mi úplně zastavilo srdce! WOW! Děsivý, přímo hrůzný..!!!
Warner je kretén nejvyššího kalibru, o tom není pochyb..
Jsem zvědavá, jak bude Juliette reagovat.
Už POTŘEBUJU další kapitolu!!! A moc děkuju za překlad!!

3 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 29. března 2012 v 22:33 | Reagovat

[2]: aj ja som na pár sekúnd čumela do monitoru, keď som tú vetu uvidela...ani ja nemám Warnera rada, ale myslím, že nie sme jediné, ktoré to tak cítia...ďalšia kapča zajtra, a keď sa podarí, tak aj dve :-)

4 Borka Borka | 29. března 2012 v 22:42 | Reagovat

Zaujímavá časť by som povedala O_O  chudák ten vojak. Ked ste včera nedávali kapitolu tak druhá kapitola už dnes zrejme nebude či? Ked nie tak dalšia kapitola bude zas zajtra? :-)

5 Borka Borka | 29. března 2012 v 22:44 | Reagovat

*Pardon, nemala som načítané nové komentáre, bolo by skvelé keby dáte rovno dve ;-)

6 terushka terushka | E-mail | 30. března 2012 v 22:47 | Reagovat

Bude dneska ta kapitola? Já abych zas neaktualizovala jako magor zbytečně :-D

7 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 30. března 2012 v 22:57 | Reagovat

[6]: hneď pridám, len som nedávno začala prekladať, tak preto takto neskoršie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama