Shatter me - 2.kapitola

3. března 2012 v 18:54 | Lisa/Alice |  Tahereh Mafi - Shatter me
Poznámka: Juliette zvykne opakovať tie isté slová alebo vety. Takže, keď narazíte na takú vetu, tak sme sa nezbláznili, ale tak je to v knihe Usmívající se

2

Vonia to ako ranný dážď.

V izbe je ťažko, s vôňou mokrého kameňa a obrátenej pôdy; vzduch je vlhký a zemitý. Zhlboka sa nadýchnem a po špičkách sa vydám k oknu, pritlačím nos na chladný povrch. Môj dych zahmlieva sklo. Zavriem oči na jemný zvuk narážajúceho vetra.

Kvapky sú moja jediná pripomienka toho, že mraky majú tlčúce srdce. Že ho mám aj ja. Vždy som uvažovala nad dažďovými kvapkami. Predstavovala som si ako stále padajú, zakopnú o vlastné chodidlá, dolámu si nohy a zabudnú na padáky, pretože padajú priamo z neba k neistému koncu.

Je to akoby niekto vyprázdňoval svoje vrecká nad zemou, nestarajúc sa o to, kam obsah dopadne, nestarajúc sa o to, že dažďové kvapky sa rozbijú, keď padnú na zem a nestarajúc sa o to, že ľudia budú preklínať dni, keď sa kvapky opovážia dotknúť ich dverí.

Som dažďová kvapka.

Moji rodičia vyprázdnili svoje vrecká a nechali ma, nech sa odparím z betónu.

Okno mi hovorí, že nie sme ďaleko od hôr a rozhodne sme v blízkosti vody, ale v týchto dňoch je všetko blízko vody.

Ja jednoducho neviem, na ktorej strane sme. Ktorému smeru čelíme.

Zaškúlim do ranného slnka.

Niekto ho zdvihol a pripol a znovu ho pripol na oblohu, no každý deň visí o čosi nižšie, ako deň predtým. Je to ako keď nedbanlivý rodič, ktorý vás pozná len z polovice. Nikdy nevidí, ako jeho absencia zmení ľudí. Aký odlišný sme v tme.

Náhla šelest znamená, že môj spoluväzeň je hore.

Otočila som sa, akoby som bola opäť prichytená pri krádeži jedla. To sa stalo len raz a moji rodičia mi vtedy neverili, keď som povedala, že to nie je pre mňa. Povedala som, že sa len snažím zachrániť mačky žijúce za rohom, lenže rodičia si nemysleli, že som človek, ktorý sa dokáže postarať o mačky. Ja nie. Nie niečo niekto ako ja. Potom mi už neverili ani jediné slovo. To je dôvod, prečo som tu.

Spoluväzeň ma skúma.

Zaspal oblečený. Má na sebe tmavo modré tričko a kaki nohavice zastrčené do vysokých čiernych topánok.

Ja mám vybitú bavlnu na končatinách a rumenec farby ruží na tvári. Jeho oči skúmajú moju siluetu a ten pomalý pohyb rozbúši moje srdce. Chytím lístky ruží padajúcich z mojej tváre a ony začnú kolovať celým mojím telom a pokrývajú ma niečím, čo mi pripadá ako absencia odvahy.

Prestaň na mňa pozerať, je to, čo chcem povedať. Prestaň sa ma dotýkať svojimi očami a drž ruky vedľa seba a prosím, prosím, prosím...

"Ako sa voláš?"

V momente prestanem. Žmurkám a upokojujem svoj dych. On sa posunie a moje oči sa rozpadnú na tisíce kúskov, čo sa odrážajú po miestnosti, zachytiac milión snímok, milión momentov v čase.

Vekom vyblednuté blikajúce obrázky, zmrazené myšlienky vznášajúce sa v mŕtvom priestore, vír spomienok, ktoré mi režú dušu. Pripomína mi niekoho, koho som kedysi poznala.

Jeden ostrý nádych a som sotená späť do reality.

Žiadne ďalšie snívanie.

"Prečo si tu?" pýtam sa prasklín v betónovej stene. 14 prasklín v štyroch stenách a milióny odtieňov šedej. Podlaha, strop: obe sú z rovnakých kúskov kameňa. Žalostne postavené rošty: stavané zo starých vodných fajok. Malý štvorec okna: príliš silný, aby sa rozbil.

Moja nádej je vyčerpaná. Moje oči sú nesústredené a boľavé. Môj prst si lenivo hľadá cestu pozdĺž chladnej podlahy. Sedím na zemi, kde to vonia ako ľad, kov a špina. Spoluväzeň sedí oproti mne, nohy zložené pod ním a jeho topánky sú príliš lesklé na toto miesto.

"Bojíš sa ma." Jeho hlas nemá žiadnu formu.

Moje prsty si nájdu cestu späť k pästi. "Obávam sa, že sa mýliš."

Mohla by som klamať, ale to nie je jeho záležitosť.

Odfrkne si a ten zvuk sa odráža v mŕtvom vzduchu medzi nami. Nechcem zdvihnúť hlavu. Nechcem vidieť, ako sa pozerá mojím smerom. Cítim zatuchnutým, premárnený kyslík. Zviera mi hrdlo kvôli niečomu pre mňa známemu, niečomu, čo som sa naučila prehĺtať.

2 zaklopania na dvere vrátia moje emócie späť na miesto. On sa okamžite vzpriami.

"Nikto tam nie je," poviem mu. "To sú len naše raňajky."

264 raňajok a ja stále neviem, z čoho sú. Voňajú ako chemikálie ; beztvaré kusy vždy dodané v extrémoch. Niekedy príliš sladké, inokedy príliš slané, vždy nechutné. Po väčšinu času som príliš hladná na to, aby som si všimla rozdiely.

Počujem, že váha len na okamih, kým sa načiahne k dverám. Otvorí malú štrbinku a nazrie do sveta, ktorý už neexistuje.

"Do riti!"

Prakticky vyhodí podnos von otvorom, zastaví sa len kvôli tomu, aby si tresol po tričku.

"Do riti, do riti," zakrúti prsty do päste a zatína zuby. Má popálenú ruku.

Rada by som ho varovala, keby počúval.

"Mal by si počkať aspoň tri minúty, kým sa dotkneš podnosu," povedala som stene. Nepozriem sa na malé jazvy, čo zdobia moje ruky, na vypálené znamienka, pred ktorými ma nikto nevaroval.

"Myslím si, že to robia naschvál," dodám pokojne.

"Aha, takže ty sa so mnou rozprávaš?" Je nahnevaný. Zažmurká, kým sa pozrie preč a ja si uvedomím, že je viac v rozpakoch, ako čokoľvek iné. Je to tvrdý chlap. Príliš tvrdý, aby robil hlúpe chyby pred dievčatami. Príliš tvrdý, aby ukázal bolesť.

Stlačím pery a pozerám sa na malý štvorček skla, ktorému hovoria okno. Nezostalo veľa zvierat, ale počula som príbehy o vtákoch, ktoré lietajú. Možno jedného dňa budem mať možnosť uvidieť jeden. Príbehy v týchto dňoch sú tak divoko pretkané, že je tu veľmi málo, čomu sa dá veriť, ale počula som hovoriť viac ako jedného človeka, ktorý tvrdí, že v posledných niekoľkých rokoch naozaj videl letiaceho vtáka. Tak som sa pozerala z okna.

Dnes tu bude vták. Bude biely s pruhmi zo zlata, ako korunou na vrchole svojej hlavy. Bude lietať. Dnes tu bude vták. Bude biely s pruhmi zo zlata, ako korunou na vrchole svojej hlavy. Bude lietať. Dnes-

Jeho ruka.

Na mne.

2 špičky 2 prstov sa zľahka otreli o moje látkou pokryté rameno za menej než sekundu a každý sval, každá šľacha v mojom tele je plná napätia a zviazaná do uzlov, ktoré zvierajú moju chrbticu. Stojím veľmi nehybne. Nehýbem sa. Nechcem dýchať. Možno, keby som sa nehýbala, bude tento pocit trvať večne.

Nikto sa ma nedotkol 264 dní.

Niekedy si myslím, že osamelosť vo mne ide explodovať cez moju kožu a niekedy si nie som istá, či plakať alebo kričať alebo sa smiať, aby som hystériou neriešila vôbec nič. Niekedy som taká zúfalá, kvôli dotknúť sa a byť dotknutá pocitom, že som si takmer istá, že budem padať z útesu v alternatívnom vesmíre, kde nikto nikdy nebude môcť nájsť ma.

Nezdá sa to byť nemožné.

Kričala som roky a nikto ma nikdy nepočul.

"Nie si hladná?" Jeho hlas je teraz tichší, má v sebe trochu obavy.

Hladujem 264 dní. "Nie." To slovo, ktoré je len o málo viac ako len zlomený dych, vyjde z mojich pier, a ja sa obraciam, a nemala by som, ale urobím to a on sa na mňa pozerá. Študuje ma. Jeho pery sú len trošku pootvorené, končatiny sú bezvládne po jeho boku, jeho riasy klipkajú späť so zmätkom.

Niečo sa mi zovrie vbruchu.

Jeho oči. Niečo o jeho očiach.

Nie je to on, nie on, nie on, nie on, nie on.

Zatvorila som svet. Uzamkla ho. Tesne som otočila kľúčom.

Temnota ma pochová vo svojich záhyboch.

"Hej-"

Moje oči sa otvoria.

"Čo je?" Jeho hlas je neúspešný pokus jemnosti, ustarostený pokus apatie.

Nič.

Zameriavam sa na priehľadne miesto vklinené medzi mnou a mojou slobodou. Chcem rozbiť tento konkrétny svet do zabudnutia. Chcem byť väčšia, lepšia, silnejšia.

Chcem byť nahnevaná nahnevaná nahnevaná.

Chcem byť vták, ktorý letí preč.

"Čo to píšeš?" Spoluväzeň znovu hovorí.

Tieto slová sú zvratky.

Toto neisté pero je môj pažerák.

Tento list papiera je moja porcelánová misa.

"Prečo mi nechceš odpovedať?" Je príliš blízko príliš blízko príliš blízko.

Nikto nie je nikdy dosť blízko.

Nasávam svoj dych a čakám, kým odíde ako všetci ostatní v mojom živote. Moje oči sú zamerané na okná a prísľub toho, čo môže byť. Prísľub niečoho grandiózneho, niečoho väčšieho, nejaký dôvod k šialenstvu budovy v kostiach, nejaké vysvetlenie pre moju neschopnosť robiť čokoľvek bez toho, aby som zničila všetko. Bude tu vták. Bude biely s pruhmi zo zlata, ako korunou na vrchole svojej hlavy. Bude lietať. Bude tu vták. Bude-

"Hej-"

"Nemôžeš sa ma dotknúť," šepkám. Klamem, to je to, čo mu nehovorím. Nemôže sa ma dotknúť, to je to, čo mu nikdy nepoviem.

Prosím, dotkni sa ma, to je to, čo mu chcem povedať.

Ale stávajú sa veci, keď sa ma ľudia dotýkajú. Divné veci. Zlé veci.

Mŕtve veci.

Nepamätám si teplo akéhokoľvek objatia. Moje ruky bolia z nevyhnutného ľadu izolácie. Moja vlastná matka ma nemohla držať v náručí. Môj otec mi nemohol zahriať moje zmrznuté ruky. Žijem vo svete ničoho.

Ahoj.

Svet.

Zabudneš na mňa.

Ťuk ťuk.

Spoluväzeň vyskočí na nohy.

Je čas sa osprchovať.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Babble Babble | E-mail | Web | 3. března 2012 v 19:04 | Reagovat

Veľmi pekná kapitola, šikovný preklad :-D  :-D

2 Minnie Minnie | Web | 3. března 2012 v 19:08 | Reagovat

[1]: ďakujeme :D

3 terushka terushka | E-mail | 3. března 2012 v 19:30 | Reagovat

No páni, já zírám. Autorka má hodně, hodně jedinečný styl psaní, nikdy jsem nic podobného nečetla. Je to originální. Jiné. A hrozně se mi to líbí! ;-)  :-)
Děkuju moc za skvělý překlad, doufám, že co nejdřív bude další, protože tohle je fakt pecka!

4 Hayley Hayley | Web | 3. března 2012 v 20:18 | Reagovat

najprv som si touto knihou nebola veľmi istá, ale dokelu! je to geniálne :-D a originálne, niečo takéto som tuším ešte nečítala :-) a úžasný preklad :-) už sa teším na ďalšiu kapču :-D  :-D  :-D

5 Ells Ells | Web | 3. března 2012 v 21:07 | Reagovat

Syki ve své recenzi nepřeháněla... Ta kniha je vážně úžasná! Co jiného říct, než že se těším na další přeloženou kapitolu? :-)

6 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 4. března 2012 v 21:41 | Reagovat

ďalšia kapitola bude zajtra :-) a keď sa nám podarí, tak možno aj dve :-)  8-)

7 terushka terushka | E-mail | 4. března 2012 v 22:34 | Reagovat

[6]: Co? No super!!!! Už se nemůžu dočkat.. :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama