Shatter me - 5.kapitola

15. března 2012 v 20:39 | Lisa/Alice |  Tahereh Mafi - Shatter me
Tak, tu je tá sľúbená dlhšia kapitola :)

~5~


Neviem, kedy to začalo.

Neviem, prečo to začalo.

Neviem nič o ničom, okrem výkrikov.

Moja mama kričala, keď si uvedomila, že sa ma už nemôže dotknúť. Môj otec kričal, keď si uvedomil, čo som spravila s mojou matkou. Moji rodičia kričali, keď ma zamkli v mojej izbe a povedali, že by som mala byť vďačná. Pre ich jedlo. Pre ich humánne zaobchádzanie s touto vecou, ktorá nemohla byť ich dieťa. Pre kritérium, ktoré slúži na meranie vzdialenosti, ktoré som potrebovala, aby ma držalo preč.

Zničila som im život, je to čo mi povedali.

Ukradla som ich šťastie. Zničila som maminu nádej naveky, že by ešte niekedy mohla mať deti.

Nepodarilo sa mi zistiť, čo som urobila, je to, čo sa ma spýtali. Neviem vidieť to, že som zničila všetko.

Snažila som sa tak tvrdo napraviť to, čo som zničila. Snažila som sa každý deň byť tým, čo chceli oni. Snažila som sa celý čas byť lepšia, ale nikdy som nevedela, ako na to.

Viem len, že sa vedci mýlia.

Svet je plochý.

Viem to, pretože som bola vyhodená hneď na okraj a snažila som sa udržať 17 rokov. Snažila som sa vyliezť naspäť hore celých 17 rokov, ale je takmer nemožné poraziť gravitáciu, keď nikto nie je ochotný podať ruku.

Keď nikto nechce riskovať dotknúť sa vás.

---

Dnes sneží.

Betón je ľadový a tuhší, ako je obvyklé, ale ja dávam prednosť týmto mrazivým teplotám ako dusivej vlhkosti letných dní. Leto je ako pomalývarič, čo prináša všetko na svete k varu 1 stupňa naraz. Nenávidím teplo a lepkavý, spotený neporiadok, ktorý po sebe zanechá. Neznášam tú ľahostajnú nudu slnka, čo je príliš zaujaté samé sebou, aby si všimlo nekonečné hodiny, čo strávime v jeho prítomnosti. Slnko je arogantná vec, vždy opúšťa svet, keď ho unavíme.

Mesiac je verný spoločník.

Nikdy neodíde. Je vždy tam, sledujúc, neochvejne, pozná nás v našich svetlých aj tmavých chvíľach, mení sa vždy rovnako ako my. Každý deň je inou verziou seba samého. Niekedy slabý a vyčerpaný, niekedy silný a plný svetla.

Mesiac chápe, čo to znamená byť človekom.

Neistý. Sám. Krátery od nedostatkov.

Pozerám sa z okna tak dlho, až na seba zabudnem. Vystrčím ruku, aby som chytila snehovú vločku a moja päsť sa zatvorí okolo ľadového vzduchu. Prázdna. Chcem, aby som vedela dať ruku cez okno až po zápästia.

Len niečo cítiť.

Cítiť sa ako človek.

"Koľko je hodín?"

Moje oči sa na chvíľu zachvejú. Jeho hlas ma ťahá späť do sveta a ja sa snažím zabudnúť.

"Ja neviem," poviem mu. Nemám tušenia, koľko je hodín. Nemám tušenia, ktorý deň je v týždni práve teraz, v ktorom sme mesiaci, alebo či je špecifické ročné obdobie, v ktorom by sme mali byť.

Zvieratá umierajú, vtáky nelietajú, plodiny sa dajú ťažko nájsť, kvety takmer neexistujú. Počasie je nespoľahlivé. Niekedy naše zimné dni dosiahnu 90 stupňov Celzia. Niekedy sneží pre nič za nič. Nemôžeme vyvinúť dostatok potravín, už nemôžeme udržať dostatok vegetácie pre zvieratá a už nemôžeme kŕmiť ľudí tým, čo potrebujú.

Naša populácia vymierala znepokojujúcim tempom pred tým, než to Obnovovacia spoločnosť prebrala a sľúbila nám, že má riešenie.

Zvieratá tak zúfalo túžili po potrave, že zjedli čokoľvek a ľudia boli tak zúfalí, že boli ochotní jesť otrávené zvieratá. Zabíjali sme sami seba tým, že sme sa snažili prežiť.

Počasie, rastliny, zvieratá a naše ľudské prežitie je nerozlučne späté. Prírodné prvky viedli vojnu sami so sebou, lebo sme zneužili náš ekosystém. Zneužili atmosféru. Zneužili naše zvieratá. Zneužívali našich blížnych.

Obnovovacia spoločnosť sľúbila, že dá veci do poriadku. Ale aj keď sa ľudské zdravie dokázalo prinavrátiť v rámci nového režimu, stále viac ľudí zomieralo kvôli nabitej puške, než kvôli prázdnemu žalúdku.

Postupne sa to stáva horším.

"Juliette?"

Zdvihnem hlavu.

Jeho oči sú opatrné, ustrašené, študujú ma.

Odvrátim pohľad.

Odkašle si. "Takže, uh, oni nás kŕmia len raz denne?"

Po jeho otázke naše pohľady vystrelia k malému otvoru vo dverách.

Pritisnem si kolená k hrudi a vyvažujem sa na matraci. Ak sa udržím veľmi, veľmi v pokoji, takmer dokážem ignorovať drganie kovu do mojej kože.

"Nie je tu žiaden systém na jedlo," poviem mu. Môj prst sleduje nový vzor deky z drsného materiálu. "Zvyčajne je tu niečo ráno, ale nie je žiadna garancia, že bude aj niečo iné. Niekedy...proste máme šťastie." Moje oči zablúdia ku sklenej tabuli zasadenej do steny. Ružová a červená preniká do miestnosti a ja viem, že je začiatok nového začiatku. Začiatok rovnakého konca. Ďalší deň.

Možno, že dnes zomriem.

Možno, že dnes poletí vták.

"To je ono? Otvoria dvere raz denne, ktorý im tvoria ich biznis a možno keď tí ľudia majú šťastie, dajú im jesť? To je ono?"

Ten vták bude biely so zlatými pruhmi na vrchole hlavy. Poletí.

"To je ono."

"Nie je tu...skupinová terapia?" Skoro sa smeje.

"Kým si neprišiel, z úst mi nevyšlo ani jedno jediné slovo po 264 dní."

Jeho mlčanie prezrádza tak veľa. Skoro natiahnem ruku, aby som sa dotkla jeho trasúcich sa ramien.

"Ako dlho si tu?" spýta sa nakoniec.

Naveky. "Neviem." Mechanický zvuk škrípe kľučkou v diaľke. Môj život tvoria 4 steny premárnených príležitostí nahrnutých do konkrétnych foriem.

"Čo tvoja rodina?" Počuť vážny smútok v jeho hlase, akoby takmer poznal odpoveď na túto otázku.

Tu je to, čo viem o svojich rodičoch: Nemám tušenia, kde sú. "Prečo si tu?" Prehovorím k svojim prstom, aby som sa ubránila pohľadu na neho. Preštudovala som si ruky tak dôkladne, že presne viem, kde je každá rana a kde modriny pustošili moju kožu. Malé ruky. Stočím ich a spustím, aby som uvoľnila tlak.

Ešte neodpovedal.

Vzhliadnem.

"Nie som šialený," je všetko, čo povie.

"To je to, čo všetci hovoríme," vztýčim hlavu, len aby som ňou trochu potriasla. Zahryznem si do pery. Moje oči si nemôžu pomôcť, ale kradnú pohľady z okna.

Nevadia mi jeho otázky, ozaj nie. Je to proste divné, mať niekoho na rozhovor. Je to divné, musieť vyvinúť energiu na otvorenie pier, aby som mohla vytvoriť slová. Slová sú nevyhnutné k tomu, aby som mohla vysvetliť svoje činy. Tak dlho sa nikto nestaral. Nikto ma pozorne nesledoval a nepýtal sa ma, prečo hľadím na okno. Nikto ma ešte nebral ako rovnocennú. Potom nevie že som monštrum moje tajomstvo. Zaujímalo by ma, ako dlho potrvá, kým začne bežať o život.

Zabudla som odpovedať a on ma stále pozoruje. Strčím si prameň vlasov za ucho a zmením názor. "Prečo tak veľmi zízaš?"

Jeho oči sú opatrné, zvedavé.

"Myslel som si, že jediný dôvod, prečo ma zamkli s dievčaťom bol, že si bola šialená. Myslel som si, že sa ma snažia mučiť tým, že ma dajú do rovnakej miestnosti so psychopatom. Myslel som si, že ty si môj trest."

"Tak preto si mi ukradol posteľ." Aby si uplatnil moc. Uplatnil si nárok. Zaútočil prvý.

Pozrie sa dole. Trie si ruky o zadnú časť krku.

"Ako si mi vedela pomôcť? Ako si mohla vedieť, že ti neublížim?"

Prepočítam si prsty, aby som mala istotu, že tam stále sú.

"Nevedela som."

"Nevedela si mi pomôcť, alebo si nevedela, že ti neublížim?"

"Adam." Moje pery sa sformulujú okolo krivky jeho mena. Som prekvapená zo zistenia, že ako veľmi milujem ten ľahký, známy zvuk, keď môj jazyk tvorí jeho meno.

Sedí takmer tak nehybne ako ja. Jeho oči sú naplnené novou emóciou, ktorú nemám kam zaradiť.

"Áno?"

"Aké to je?" Pýtam sa, každé slovo tichšie, než to predchádzajúce. "Vonku?" V reálnom svete. " Je to horšie?"

Bolesť jeho mramorových rysov jemne modeluje jeho tvár. Trvá mu niekoľko tepov srdca kým odpovie. Pozrie z okna. "Úprimne? Nie som si istý, či je lepšie byť tu alebo tam."

Očami sledujem tabule skla, ktoré nás oddeľujú od reality a čakám na časť jeho pier; čakám, aby som ho mohla počuť hovoriť. A potom sa snažím dávať pozor ako jeho slová odskakujú v opare z mojej hlavy, vytvárajú hmly v mojich zmysloch, zahmlievajú oči, zakalia moju koncentráciu.

Vedela si, že to bolo medzinárodné hnutie? Pýta sa ma Adam.

Nie, nemala som mu to povedať. Nechcem mu povedať, že som bola odtiahnutá zo svojho domova pred 3 rokmi. Nechcem mu povedať, že som bola odvlečená presne 7 rokov potom, čo Obnovovacia spoločnosť začala kázať a 4 mesiace potom, čo prevzali kontrolu nad všetkým. Nechcem mu povedať, ako málo viem o našom novom svete.

Adam hovorí, že Obnovovacia spoločnosť mala svoje ruky v každej krajine, pripravená na okamih, aby dala svojho vodcu do pozície kontroly. Hovorí, že pôda zostala obývateľná vo svete a bola rozdelená na 3333 sektorov a každé miesto je teraz riadené inou mocnosťou.

Vedela si, že nám klamali? Pýta sa ma Adam.

Vedela si, že Obnovovacia spoločnosť povedala, že niekto musí prevziať kontrolu, že niekto musí zachrániť spoločnosť, že niekto musí obnoviť mier? Vedela si, že povedali, že zabiť všetky hlasy opozície bol jediný spôsob ako nastoliť mier?

Vedela si to? je to, čo sa ma Adam pýta.

A to je vtedy, keď prikývnem. To je vtedy, keď poviem áno.

To je tá časť, ktorú si pamätám: Hnev. Vzbura. Zlosť.

Moje oči sa zatvoria, v podvedomej snahe zablokovať zlé spomienky, ale snaha zlyhá. Protesty. Krik o pomoc. Vidím, ako ženy a deti zomierajú hladom, domy sa zničili a pochovali sa v sutinách, príroda a krajina je spálená, ktorou jediné ovocie je hnijúce mäso obetí. Vidím mŕtvu mŕtvu mŕtvu červeň a vínové farby a gaštanovú a najbohatší odtieň obľúbeného rúžu vašej matky všetkého zotretého do zeme.

Tieto všetky veci, čo sú mŕtve.

Obnovovacia spoločnosť sa snaží udržať svoju moc nad ľuďmi, hovorí Adam. Hovorí, že Obnovovacia spoločnosť sa snaží bojovať proti vojne a proti rebelom, ktorí sa nezmiera s týmto novým režimom. Obnovovacia spoločnosť sa snaží zakoreniť ako nová forma vlády vo všetkých medzinárodných spoločnostiach.

A potom som zvedavá, čo sa stalo s ľuďmi, ktorých som videla každý deň. Čo sa stalo s ich domovom, ich rodičmi, ich deťmi. Zaujímalo by ma, koľkí z nich boli pochovaní v krajine.

Koľkí z nich boli zavraždení.

"Všetko ničia," hovorí Adam a jeho hlas je zrazu slávnostný zvuk v tichu. "Všetky knihy, každý artefakt, každý pozostatok ľudskej histórie. Hovoria, že je to jediný spôsob ako dať veci do poriadku. Hovoria, že musíme začať odznova. Hovoria, že nemôžeme robiť rovnaké chyby predchádzajúcich generácií."

2

zaklopania

na dvere a obaja sme na nohách, náhle a prekvapene sotení späť do bezútešného sveta.

Adam na mňa zdvihne obočie. "Raňajky?"

"Počkaj tri minúty," pripomenula som mu. Sme dobrí v maskovaní nášho hladu, až zaklopú na dvere a ochromia našu dôstojnosť.

Nechajú nás hladovať kvôli nejakému účelu.

"Hej." Jeho pery sú nastavené na mäkký úsmev. "Nechcem nechať sám seba zhorieť." Vzduch sa rozvíri, ako sa jeho kroky posúvajú vpred.

Som socha.

"Stále nechápem," hovorí, tak pokojne. "Prečo si tu?"

"Prečo sa pýtaš toľko otázok?"

Prejde menej ako pol metra priestoru medzi nami a ja som 10 centimetrov od samovznietenia. "Tvoje oči sú také hlboké." Nakloní hlavu. "Takže pokoj. Chcem vedieť, čo si myslíš."

"Nemal by si." Môj hlas sa zadrhne. "Ty ma ani nepoznáš."

Smeje sa a akcia dáva život svetlu v jeho očiach. "Ja ťa nepoznám."

"Nie."

Pokrúti hlavou. Sadne si na svoju posteľ. "Presne tak. Samozrejme, že nie."

"Čo?"

"Máš pravdu." Lapí dych. "Možno som blázon."

Ustúpim 2 kroky vzad. "Možno, že si."

Znova sa usmieva a ja by som ho rada odfotila. Rada by som sa pozerala na krivky jeho pier po zvyšok svojho života. "Ja nie som, ty vieš."

"Ale nepovieš mi, prečo si tu," vyzývam.

"A vôbec nie tebe."

Padám na kolená a ťahám otvorom zásobníka. Niečo neidentifikovateľné je vo vode v 2 cínových pohároch. Adam sa zloží na zem naproti mne.

"Raňajky," poviem, keď potlačím jeho časť dopredu.
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 andy andy | 15. března 2012 v 22:23 | Reagovat

skvělé ! děkuji ! :D

2 terushka terushka | E-mail | 16. března 2012 v 6:41 | Reagovat

Bezva, bezva, bezva!!! Čím dál lepší ;-)
Díky za překlad :-D

3 síma síma | 16. března 2012 v 15:57 | Reagovat

wau :-D těším se na další :-) jen tak dál a díky :-D

4 Ema Ema | 16. března 2012 v 17:53 | Reagovat

to by mě zajímalo za co tam ten Adam je :-D a hrozně se mi líbí způsob psaní, jakože to škrkání a to přemýšlení tý holky :-) díky moc za překlad :-)

5 Alice Alice | 17. března 2012 v 13:06 | Reagovat

[1]: nz :)

[2]: však? :)) za málo :)

[3]: čoskoro by mala byť ďalšia časť, počítam s tým, že buď dnes večer, alebo až zajtra

[4]: úprimne? aj mňa to zaujíma :D a niet zač :)

6 síma síma | 17. března 2012 v 18:45 | Reagovat

[5]: fákt?? ještě sneska?? :-D  :-D to by bylo supeeer :-)  :-)

7 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 17. března 2012 v 20:01 | Reagovat

6 kapitola asi zajtra, Alice nemá čas :-( ale čakajte ku kapitole aj ďalšiu, siedmu :-)

8 Ema Ema | 18. března 2012 v 11:18 | Reagovat

opět večer? nebo někdy dřív :-)  :-)

9 Ells Ells | Web | 18. března 2012 v 15:54 | Reagovat

Teď jsem to dočetla a opakuji po x té... Děkuju za překlad! Ta kniha je úžasná! ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama