Shatter me - 6.kapitola

18. března 2012 v 16:59 | Lisa/Alice |  Tahereh Mafi - Shatter me

~6~


1 slovo, 2 pery, 3 4 5 prstov, ktoré tvoria 1 päsť.

1 kút, 2 rodičia, 3 4 5 dôvodov, prečo sa skrývať.

1 dieťa, 2 oči, 3 4 17 rokov strachu.

Zlomená násada na metlu, pár divokých tvárí, nahnevaný šepot, zámky na mojich dverách.

Pozri sa na mňa, je to čo chcem povedať. Hovor so mnou raz za čas. Nájdi mi liek pre tieto slzy, naozaj rada by som si vydýchla po prvý raz v živote
---

Sú to už 2 týždne.

2 týždne s rovnakou rutinou, 2 týždne ničoho, okrem rutiny. 2 týždne so spoluväzňom, ktorý sa dostal príliš blízko k tomu, aby sa ma dotkol, ktorý by sa ma nemal dotknúť. Adam sa prispôsobuje systému. Nikdy sa nesťažuje, nikdy dobrovoľne neponúka príliš veľa informácií, pokračuje v kladení príliš veľa otázok.

Je ku mne milý.

Sedím pri okne a pozerám, ako sa dážď, listy a sneh striedajú. Striedajú sa v tanci vo vetre, robia rutinnú choreografiu pre nič netušiace masy. Ich ruky sú zabalené do rukavíc okolo zbraní, ktoré by mohli streliť cez milión možností. Nemusia sa obťažovať trápením sa nad krásou padajúcou z neba. Nechápu slobodu v pocite vesmíru na ich ruke.

Želám si, aby som mohla svoje ústa napchať dažďovými kvapkami a naplniť vrecká snehom. Želám si, aby som mohla hľadať žilky v opadanom lístí a cítiť ako vietor poštípe môj nos.

Namiesto toho ignorujem zúfalé prsty, ktoré sa lepia k sebe a sledujem vtáka, ktorého vidím len v mojich snoch. Príbehy hovoria, že vtáky by mali lietať. Predtým, než sa ozónová vrstva poškodila, pred zničujúcimi látkami, kvôli ktorým tvory zmutovali do niečoho hrozného iného. Hovorí sa, že tu bývali vtáky, ktoré vedeli stúpať k oblohe ako lietadlá.

Vyzerá to podivne, že také malé zviera mohlo dosiahnuť niečo tak zložité ako ľudské inžinierstvo, ale možnosť je príliš lákavá na ignorovanie. Snívala som o rovnakom vtákovi letiacom cez rovnakú oblohu presne 10 rokov. Biely, so zlatými pruhmi na hlave, ako s korunou.

Len tento jediný sen mi prináša pokoj.

"Čo píšeš?"

Zaškúlim na jeho silnú postavu, ľahký úškrn na tvári. Neviem, ako sa mu napriek všetkému darí usmievať. Zaujímalo by ma, či sa zmestí do tejto formy, že jeho osobitná krivka úst zmení životy. Zamyslím sa nad tým, ako sa bude cítiť po mesiaci a zachvejem sa.

Nechcem, aby skončil ako ja.

Prázdny.

"Hej," schytí deku z mojej postele a prikrčí sa vedľa mňa, neplytvá časom a obalí látkou moje tenšie ramená. "Si v poriadku?"

Snažím sa usmiať. Rozhodla som sa, že sa vyhnem jeho otázke. "Vďaka za deku."

Sadne si vedľa mňa a oprie sa o stenu. Jeho ramená sú tak blízko, príliš blízko, nedostatočne blízko. Jeho telesné teplo robí pre mňa oveľa viac, než deka. Niečo v mojich kĺboch bolí kvôli naliehavej túžbe, zúfalej potrebe, čo nikdy nebudem môcť splniť. Moje kosti prosia o niečo, čo nemôžem dovoliť.

Dotkni sa ma.

Pozrie sa na malý zápisník zastrčený v mojej ruke, na zlomené pero, čo zvieram v dlani. Zavriem zápisník a skrútim ho. Zastrčím ho do trhliny v stene. Sledujem pero v mojej dlani. Viem, že on sa na mňa pozerá.

"Píšeš knihu?"

"Nie." Nie, ja nepíšem knihu.

"Možno by si mala."

Obrátim sa a pohľadom stretnem jeho oči a okamžite to oľutujem. Medzi nami je menej, než 3 cm a ja sa nedokážem pohnúť, lebo moje telo vie, ako ustrnúť. Každý sval napína pohyb, každý stavec v mojej chrbtici je blok ľadu. Zadržiavam dych a oči sú naširoko otvorené, zamknuté v jeho intenzívnom pohľade. Nemôžem sa pozrieť inam. Neviem, ako ustúpiť.

Och.

Bože.

Jeho oči.

Klamala som sama sebe, rozhodnutá zaprieť nemožné.

Poznám ho poznám ho poznám ho poznám ho.

Chlapec, ktorý si ma nepamätá ma poznal.

"Chystajú sa zničiť anglický jazyk," povie, jeho hlas je opatrný, tichý.

Bojujem s dychom.

"Všetko chcú znovu vytvoriť," pokračuje. "Chcú všetko prebudovať. Chcú zničiť čokoľvek, čo by mohlo byť dôvodom našich problémov. Myslia si, že potrebujeme nový, univerzálny jazyk," jeho hlas stíchne, oči klesnú. "Chcú zničiť všetko. Všetky jazyky v histórii."

"Nie," zasekne sa mi dych. Kruhy zahmlia moje videnie.

"Ja viem."

"Nie." To som nevedela.

Pozrie sa hore. "Je dobré, že píšeš veci. V jeden deň bude to, čo robíš, nezákonné."

Začnem sa triasť. Moje telo zrazu bojuje proti víru emócií, môj mozog je sužovaný svetom, čo strácam a bolí kvôli tomuto chlapcovi, ktorý si ma nepamätá. Pero padne na zem a ja zvieram svoju deku tak silne, že sa obávam, že ju roztrhnem. Ľad mi reže kožu, hrôza mi razí krv. Nikdy som si nemyslela, že to bude také zlé. Nikdy som si nemyslela, že Obnovovacia spoločnosť dotiahne veci tak ďaleko. Spaľujú kultúru, krásu rozmanitosti. Noví obyvatelia nášho sveta sa neznížia k ničomu, len k číslam, ľahko vymeniteľným, ľahko vyberateľným, ľahko zničeným za neposlušnosť.

Stratíme našu ľudskosť.

Obalila som svoje ramená prikrývkou, pokým som sa prestala triasť, pretože triaška terorizovala moje telo. Bola som zdesená nedostatkom sebakontroly. Nemôžem sa prinútiť byť pokojná.

Jeho ruka je zrazu na mojom chrbte.

Jeho dotyk spaľuje moju kožu cez vrstvy látky a tak rýchlo som sa nadýchla, že moje pľúca takmer skolabovali. Som chytená v kolízii zmätku, tak zúfalá tak zúfalá tak zúfalá snažiť sa mu byť blízko a tak zúfalá snažiac sa vzdialiť. Neviem, ako sa od neho dostať preč. Nechcem sa od neho dostať preč.

Nechcem, aby mal zo mňa strach.

"Hej." Jeho hlas je mäkký tak mäkký tak mäkký. Jeho ramená sú silnejšie než všetky kosti v mojom tele. Vytiahne moje zabalené telo blízko k hrudi a ja sa trieštim. Dva tri štyri 50 000 kusov pocitov ma bodnú v srdci, splývajú ako kvapky teplého medu, ktoré upokojujú moje jazvy v duši. Deka je jedinou prekážkou medzi nami a on ma ťahá bližšie, tesnejšie, silnejšie, pokým nepočujem tlkot hlboko v jeho hrudi a jeho oceľové paže okolo môjho tela oddelia všetky putá napätia v mojich končatinách. Jeho teplo roztaví cencúle opierajúce sa do mňa zvnútra von a ja sa topím, topím, topím, moje oči sa rýchlo chvejú až sa zavrú, kým tiché slzy stekajú po mojej tvári a ja sa rozhodnem, že jediná vec, ktorú chcem, je, aby som sa zmrazila v jeho ráme, ktorý držal môj. "Je to dobré," šepká. "Budeš v poriadku."

Pravda je žiarlivá, zlá pani, ktorá nikdy nespí, je to čo mu nepoviem. Nikdy nebudem v poriadku.

Berie to každé zlomené vlákno v mojom bytí odtiahnuť sa od neho. Robím to, pretože musím. Vzhľadom k tomu, že je to pre jeho dobro. Niekto drží vidlice v mojom chrbte, keď idem preč. Deka sa mi zachytí o nohu a skoro spadnem, predtým, než sa ku mne Adam znova natiahne. "Juliette-"

"Nemôžeš sa ma d-dotknúť." Môj dych je plytký a ťažko prehĺtam, prsty sa mi rýchlo trasú, preto ich zovriem v päsť. "Nemôžeš sa ma dotknúť. Nemôžeš." Moje oči sa upierajú na dvere.

Je na nohách. "Prečo nie?"

"Proste nie," zašepkám k stenám.

"Nerozumiem - prečo so mnou nechceš hovoriť? Sedíš v rohu po celý deň a píšeš svoje knihy a pozeráš sa na všetko okrem mojej tváre. Máš toľko čo povedať kusu papiera, ale stojím tu a ty ma neberieš na vedomie. Juliette, prosím-" Siahne mi na ruku a ja sa odvrátim. "Prečo sa na mňa aspoň nepozrieš? Neublížim ti-"

Nepamätáš si ma. Nepamätáš si, že sme chodili do tej istej školy 7 rokov.

Nepamätáš si ma.

"Nepoznáš ma." Môj hlas je vyrovnaný, priamy; moje končatiny otupené, akoby amputované. "Sme spolu na jednom mieste dva týždne a ty si myslíš, že ma poznáš, ale nevieš o mne nič. Možno som blázon."

"Nie si," hovorí cez zaťaté zuby. "Vieš, že nie si."

"Tak potom možno ty," poviem opatrne a pomaly. "Pretože jeden z nás je."

"To nie je pravda-"

"Povedz mi prečo si tu, Adam. Čo robíš v ústave pre choromyseľných, keď sem nepatríš?"

"Už som sa ťa spýtal tú istú otázku, keď som sem prišiel."

"Možno kladieš priveľa otázok."

Počula som ako ťažko vydýchol. Smeje sa horkým smiechom. "Sme prakticky jediní ľudia, ktorí žijú na tomto mieste a chceš ma tiež vymknúť?"

Zavriem oči a sústreďujem sa na dýchanie. "Môžeš so mnou hovoriť. Len sa ma nedotýkaj."

Po 7 sekundách ticha sa znova pripojí ku konverzácii. "Možno sa ťa chcem dotknúť."

Je tu 15 000 pocitov nedôvery, ktoré pichajú v mojom srdci. Som v pokušení z nedbanlivosti, bolesť bolesť bolesť, zo zúfalstva navždy pre niečo, čo nikdy nemôžem mať. Otočím sa k nemu chrbtom, ale nemôžem udržať tie lži, aby unikli spomedzi mojich pier. "Možno nechcem, aby si to robil."

Robí krutý zvuk. "Je ti zo mňa zle, že je to priveľa?"

Otočím sa okolo, taká zaskočená z jeho slov som zabudla na seba. Pozerá sa na mňa, jeho tvár tvrdá, jeho čeľusť zaťatá, jeho prsty sa ťahajú po jeho stranách. Jeho oči sú 2 vedrá dažďovej vody: hlboké, svieže, čisté.

Boľavé.

"Nevieš, čo hovoríš." Nemôžem dýchať.

"Nemôžeš proste odpovedať na jednoduchú otázku, čo?" Pokrúti hlavou a otočí sa k stene.

Moja tvár je v neutrálnej forme, moje ruky a nohy sú akoby plné sadry. Necítim nič. Ja som nič. Som prázdna zo všetkého, čo som nikdy nepohýbala. Pozerám sa na malé trhliny v blízkosti mojej topánky. Budem na to hľadieť už navždy.

Prikrývky spadnú na zem. Svet vybledne zo zamerania, moje uši zadávajú každý zvuk do inej dimenzie. Moje oči sú blízko, moje myšlienky sa krútia, moje spomienky ma kopnú v mojom srdci.

Ja ho poznám.

Snažila som sa tak silno, aby som naňho prestala myslieť.

Snažila som sa tak silno, aby som zabudla na jeho tvár.

Snažila som sa tak silno, aby som dostala tie modré modré modré oči preč z mojej hlavy, ale ja ho poznám ja ho poznám ja ho poznám, sú to už 3 roky, čo som ho videla naposledy. Nikdy nezabudnem na Adama.

Ale on už na mňa zabudol.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 síma síma | 18. března 2012 v 17:51 | Reagovat

ona ho fakt zná?? O_O a jak na ni mohl zapomenout??? :-x díky za pžeklad :-)

2 terushka terushka | E-mail | 19. března 2012 v 6:52 | Reagovat

Týjo! Wow! Naprosto perfecto kapitola :D Juliette je mi hrozně líto a Adama mám prostě hrozně ráda. Ti dva k sobě pasujou tak, že Romeo a Julie oproti nim naprosto zanikaj :-D
Šokovalo mě, že ona ho zná a on na ní zapomněl... Dá se to vůbec, když spolu chodili 7 let do školy???? :-|  :-x  :-?
Moc děkuju za překlad :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama