Shatter me - 7.kapitola

18. března 2012 v 18:04 | Lisa |  Tahereh Mafi - Shatter me
Preložila som vám a 7mu kapitolu, 8mu bude mať na starosti Alice, ale myslím, že nakoniec to bude zasa tak, že pol na pol. Dúfam, že som vám urobila radosť, že som preložila ďalšiu kapitolu Usmívající se len si nie som istá, že či vydržíte do ďalšej, 8ej kapitoly, lebo táto sa končí zaujímavo Smějící se

~7~


Pamätám si televízie a krby a porcelánové drezy. Pamätám si filmové vstupenky a parkovacie plochy a SUV. Pamätám si kaderníctva a sviatky a okenné žalúzie a púpavy a vôňu čerstvo spevnených príjazdových ciest. Pamätám si zubné pasty a reklamy a dámy na vysokých podpätkoch a starých mužov v oblekoch. Pamätám si poštárov a knižnice a skupiny chlapcov a balóny a Vianočné stromčeky.

Pamätám si, keď som mala 10 rokov a nemohla som ignorovať nedostatok potravín a veci také drahé, že si ich nikto nemohol dovoliť preto, aby mohol žiť.

Adam so mnou nehovorí.

Možno je to tak lepšie. Možno, že nemá zmysel dúfať, že on a ja by sme mohli byť priatelia, možno je lepšie, že si myslí, že ho nemám rada, než že by vedel, že ho mám príliš rada. Skrýva veľa niečoho, čo by mohla byť bolesť, ale jeho tajomstvá ma desia. Nepovie mi, prečo je tu. Aj keď som mu nepovedala veľa.

A ešte, a ešte, a ešte.

Včera večer tá spomienka a jeho náručie okolo mňa bolo dosť na to, aby odstrašil odo mňa výkriky. Teplo z láskavého objatia, sila jeho pevných rúk drží všetky moje kúsky pohromade, úľavu a uvoľnenie od osamelosti toľkých rokov. Tento dar, čo som dostala, nemôžem splatiť.

Dotýkať sa Juliette je takmer nemožné.

Nikdy nezabudnem na tú hrôzu v matkiných očiach, muky v otcovej tvári, strach vyrytý do ich výrazov. Ich dieťa je netvor. Posadnuté diablom. Prekliate temnotou. Skazené. Ohavné. Drogy, testy, zdravotnícka technika zlyhala. Psychologické vyšetrenie tiež zlyhalo.

Je pešia zbraň v spoločnosti, je to, čo povedali učitelia. Nikdy sme nič podobné nevideli, je to, čo povedali lekári. Mala by byť odstránená z domova, je to, čo povedali policajti.

Vôbec žiadny problém, je to, čo povedali moji rodičia. Mala som 14, keď sa ma konečne zbavili. Keď ustúpili a sledovali, ako som bola odvlečená za vraždu, o ktorej som nevedela, že by som ju spáchala.

Možno, že je svet bezpečnejší, keď som zavretá v cele. Možno, že je pre Adama bezpečnejšie, keď ma nenávidí. Sedí v rohu s päsťami na tvári.

Nikdy som mu nechcela ublížiť.

Nikdy som nechcela ublížiť jedinému človekovi, ktorý mi nikdy nechcel ublížiť.

---

Dvere sa otvoria a 5 ľudí naraz sa prederú do miestnosti, pušky majú na hrudiach.

Adam je na nohách a je ako z kameňa. Zabudla som sa nadýchnuť. Nevidela som toľko ľudí tak dlho a na chvíľu som ohromená. Mala by som kričať.

"RUKY HORE, NOHY OD SEBA, ZAVRIEŤ ÚSTA. NEHÝBAJTE SA A MY VÁS NEZASTRELÍME."

Ešte som stále zmrazená na mieste. Mala by som sa pohnúť, mala by som zdvihnúť paže, mala by som dať nohy od seba, mala by som dýchať. Niekto ma poreže na krku.

Jeden z nich šteká rozkazy a zapichne mi pažbu svojej zbrane do chrbta a zrazí na kolená a puká to, keď narazím na podlahu. Nakoniec ochutnám kyslík a na jednej strane cítim krv. Myslím, že Adam kričí, ale akútna bolesť trhá mojím telom, je to niečo, čo som ešte nikdy predtým nezažila. Som úplne znehybnená.

"Čo nevieš pochopiť na tom, že máš MLČAŤ?" Škúlim na bok a vidím hlaveň pištole 2 cm od Adamovej tváre.

"VSTÁVAJ." Topánka s oceľovou špičkou ma kopne do rebier, rýchlo, tvrdo, duto. Prehĺtam nič, ale priškrtený dych dusí moje telo. "Povedal som VSTÁVAJ." Tvrdšiu, rýchlejšiu, silnejšiu, ďalšiu topánku cítim na svojom čreve. Nemôžem ani kričať.

Vstaň, Juliette. Vstaň. Ak nie, postrelia Adama.

Zdvihnem sa na kolená a spadnem naspäť na stenu, a potkýnam sa vpred, aby som chytila rovnováhu. Zdvíhať ruky mi robí väčšie mučenie, aké by som vedela vydržať. Moje orgány sú akoby mŕtve, kosti mám prasknuté, moja koža je ako sito, a necitlivosť ma bolí. Konečne prišli, aby ma zabili.

To je dôvod, prečo dali Adama do cely.

Pretože ja odchádzam. Adam je tu, pretože odchádzam, pretože oni ma zabudli zabiť, pretože moje chvíle sú preč, pretože mojich 17 rokov boli príliš veľa pre tento svet. Chystajú sa ma zabiť.

Vždy som bola zvedavá, ako sa to stane. Zaujímalo by ma, či to urobí mojim rodičom radosť.

Niekto sa smeje. "No nie je ti trochu na hovno?"

Ani neviem, či hovoria so mnou. Ťažko sa môžem sústrediť na udržanie mojich rúk vo zvislej polohe.

"Ona ani neplače," niekto pridá. "Dievčatá obvykle prosia o milosť."

Steny začínajú krvácať do stropu. Zaujímalo by ma, na ako dlho môžem zadržať dych. Nemôžem rozlišovať slová nemôžem pochopiť zvuky počujem krv, ktorá sa mi valí v hlave a moje pery sú 2 bloky betónu, ktoré neviem otvoriť. K chrbtu mám pritisnutú pištoľ a predkláňam sa. Podlahy padajú hore. Moje nohy ma ťahajú smerom, ktorý nemôžem rozlúštiť.

Dúfam, že ma zabijú skoro.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Susan Susan | Web | 18. března 2012 v 18:54 | Reagovat

Anotácia znie dobre, určite si to prečítam :)

2 Ema Ema | 19. března 2012 v 6:54 | Reagovat

jéé díky :-)  :-) kam ju jako odváděj??? :-?

3 terushka terushka | E-mail | 19. března 2012 v 7:00 | Reagovat

No. Ty. V*le! O_O Netušila jsem, že jsou až TAK zlí [:tired:]  ??? Celou dobu jsem zatínala pěsti, jak jsem měla chuť těm maníkům s puškama zakroutit krkem! 8-O
Bojim se další kapitoly :-(  :-(
A děkuju za překlad ;-)

4 andy andy | 19. března 2012 v 17:30 | Reagovat

Skvělé ! prosím rychle další ! :D

5 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 19. března 2012 v 20:20 | Reagovat

[4]: [3]: ďalšia kapitola bude ešte dnes ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama