Shatter me - 20.kapitola

1. dubna 2012 v 21:44 | Lisa/Alice |  Tahereh Mafi - Shatter me

~20~


Je 8:00 ráno ja si obliekam šaty farby mŕtvych lesov a starých plechoviek. Ich prispôsobenie je tesnejšie, než čokoľvek, čo som v živote nosila, strih je moderný a hranatý, takmer náhodný, materiál je hustý a tuhý, ale akosi priedušný. Pozerám na svoje nohy a predstavujem si, že mám pár.

Cítim sa viac odhalená, než som v živote bola.

17 rokov som trénovala, ako ukryť každý centimeter odhalenej kože a Warner ma núti, aby som všetky vrstvy zo seba ošúpala. Môžem len predpokladať, že to robí naschvál. Moje telo je mäsožravá rastlina, jedovatá izbová rastlina, nabitá zbraň s miliónmi spúšťačov a je viac než pripravená k streľbe.

Dotknite sa ma a neste následky. Nikdy sa nedalo vymknúť tomuto pravidlu.

Nikdy, až Adam...

Nechal ma namáčať sa mokrú v sprche, namáčať sa v prívale horúcich sĺz. Pozerala som sa cez zahmlené sklo, keď som sa osúšala a vkĺzla som do štandardnej uniformy. Sledovala som, ako sa vytratil a každou chvíľou som premýšľala prečo prečo prečo prečo sa ma môže dotknúť?

Prečo by mi mal pomôcť?

Pamätá si ma?

Moja koža je stále zahmlená.

Moje kosti sú zviazané v úzkych záhyboch týchto podivných šiat, zips je jediná vec, čo ma drží pohromade. To a vyhliadky na niečo, o čom som sa vždy nikdy neopovážila snívať.

Moje pery navždy zostanú zošité tajomstvom dnešného rána, no moje srdce je tak plné dôvery, zázrakov, mieru a možností, že je na prasknutie a mňa zaujíma, či mi to neroztrhne šaty.

Nádej ma objíma, drží ma vo svojich rukách, utiera mi slzy a vraví, že dnes a zajtra a pozajtra bude už v poriadku a ja som tak šialená, že tomu verím.

Sedím v modrej izbe.

Steny sú tapetované látkami farby dokonalej letnej oblohy, podlaha pokrytá 2 centimetre hrubým kobercom, celá miestnosť je prázdna, no pre 2 stoličky prerazená zo súhvezdia. Všetky rôzne zafarbenia sú ako modriny, ako krásne omyly, ako pripomienka toho, čo urobili s Adamom kvôli mne.

Sedím sama v zamatovom kresle v modrej izbe oblečená v šatách vyrobených z olív. Hmotnosť notesa vo vrecku je akoby som vyvažovala bowlingovú guľu na kolene.

"Vyzeráš nádherne."

Warner vojde do miestnosti, akoby našľapoval do vzduchu pre bývanie. Nie je nikým sprevádzaný.

Moje oči sa nedobrovoľne sklonia k tenisovým topánkam a zaujíma ma, či porušujem pravidlá aj tým, že odstraňujem chodúle v mojom šatníku, čo určite nie sú na nohy. Pozriem sa hore a on stojí priamo predo mnou.

"Zelená je skvelá farba na tebe," povie s hlúpym úsmevom. " Zdôrazňuje farbu tvojich očí."

"Akej farby sú moje oči?" Spýtam sa steny.

Smeje sa. "To nemyslíš vážne."

"Koľko máš rokov?"

Prestane sa smiať. "Záleží ti na tom?"

"Som zvedavá."

Vezme si miesto vedľa mňa. "Nebudem odpovedať na tvoje otázky, ak sa na mňa nepozrieš, keď sa s tebou zhováram."

"Chceš, aby som mučila ľudí proti svojej vôli. Chceš, aby som bola zbraň v tvojej vojne. Chceš, aby som sa pre teba stala príšerou." Pauza.

"Pri pohľade na teba mi je zle."

"Si oveľa viac tvrdohlavá, než som si myslel, že budeš."

"Mám tvoje šaty. Jedla som tvoje jedlo. Som tu." Zdvihnem pohľad a pozriem sa na neho a on hľadí priamo na mňa. Som na chvíľu zaskočená silou jeho pohľadu.

"Ty si pre mňa neurobila z toho nič," povie ticho.

Skoro som sa nahlas zasmiala. "Prečo by som to robila?"

Jeho oči bojujú s jeho perami o právo hovoriť. Pozriem sa preč.

"Čo budeme robiť v tejto miestnosti?"

"Ah." Zhlboka sa nadýchne. "Raňajky. Potom ti tvoj rozvrh."

Stlačí tlačidlo na operadle jeho kresla a takmer okamžite, vozíky a podnosy zatlačia do miestnosti muži a ženy, ktorí zjavne nie sú vojaci. Ich tváre sú tvrdé a popraskané a príliš chudé na to, aby boli zdravé.

Láme mi to srdce na polovice.

"Zvyčajne jem sám," pokračuje Warner, jeho hlas je ako cencúľ prebodávajúci telo mojich spomienok. "Ale prišiel som na to, že ty a ja by sme sa mali spoznať dôkladnejšie. Najmä preto, že spolu budeme tráviť veľa času."

Služobníctvo slúžky ľudia-ktorí-nie-sú-vojaci odídu a Warner mi ponúkne niečo z jedla.

"Nie som hladná."

"To nie je možné."

Vzhliadnem a uvedomím si, že je veľmi, veľmi vážny.

"Nie je ti dovolené vyhladovať sa na smrť. Neješ dosť a ja potrebujem, aby si bola zdravá. Nie je ti dovolené, aby si spáchala samovraždu. Nie je ti dovolené ublížiť si. Si pre mňa príliš cenná."

"Nie som tvoja hračka," skoro to vypľujem.

Upustí svoj tanier na kolieskový vozík a ja som prekvapená, že sa to nerozbije na kusy. On si odkašle a ja mám asi strach. "Tento postup by bol oveľa jednoduchší, keby si spolupracovala," povie, zdôrazňuje každé slovo.

Päť päť päť päť päť úderov srdca.

"Svet je z teba znechutený," povie, jeho pery sa myknú s humorom. "Každý, koho si kedy poznala, ťa nenávidí. Utekajú od teba. Opustili ťa. Tvoji vlastný rodičia sa ťa vzdali a ponúkli tvoju existenciu, aby ťa mohli odovzdať úradom. Boli tak zúfalí zbaviť sa ťa, aby z teba urobili problém niekoho iného, a presvedčiť samých seba, že tá ohavnosť vlastne nie je ich dieťa."

Moja tvár bola akoby vyfackovaná sto rukami.

"A predsa-" teraz sa smeje otvorene. "Ty tvrdíš, že ja som ten zlý." Stretne sa s mojimi očami. "Snažím sa ti pomôcť. Dávam ti možnosť, akú ti nikto iný nikdy neponúkol. Som ochotný s tebou jednať ako so seberovným. Som ochotný dať ti všetko, čo kedy budeš chcieť, a nado všetko, môžem dať moc do tvojich rúk. Môžem ich nechať trpieť preto, čo ti spravili." Oprel sa. "Môžem zmeniť tvoj svet."

Mýli sa mýli sa mýli sa viac, akoby chcel ísť hore na dúhu.

Ale všetko, čo povedal, je pravda.

"Neodváž sa ma nenávidieť tak rýchlo," pokračuje. "Možno zistíš, že sa z toho budeš tešiť oveľa viac, než by si očakávala. Našťastie pre teba, som ochotný byť trpezlivý." Zaškerí sa. "Aj keď rozhodne nie je na škodu, že si tak znepokojujúco krásna."

Ja kvapkám červenou farbou na koberec.

Je klamár a hrozný, hrozný, hrozný človek a ja neviem, či ma to zaujíma, pretože má pravdu, alebo preto, že je tak zlý, alebo preto, že tak zúfalo túžim po nejakom zdanlivom uznaní v tomto svete. Nikto mi nikdy predtým nepovedal niečo také.

Núka ma to chcieť pozrieť sa do zrkadla.

"Ty a ja nie sme tak odlišní, ako dúfaš." Jeho úsmev je tak arogantný, že sa mi ho chce pokrútiť mojou päsťou.

"Ty a ja nie sme podobní, ako dúfaš."

Usmeje sa tak široko, že si nie som istá, ako zareagovať. "Som devätnásť, mimochodom."

"Prosím?"

"Som devätnásťročný," objasňuje. "Som celkom pôsobivý vzor na svoj vek, ja viem."

Zdvihnem lyžičku a hrabem sa v jedlej veci na mojom tanieri. Neviem už, aké sú to potraviny. "Nemám pre teba žiadny rešpekt."

"Zmeníš názor," hovorí ľahko. "Teraz sa poponáhľaj a jedz. Máme veľa práce."
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 terushka terushka | E-mail | 1. dubna 2012 v 21:57 | Reagovat

No, zajímalo by mě, jak Juliette vypadá.. Když ten psychopat říká, že je krásná...
Moc dobrá kapitola, jsem zvědavá, co tou "prací" myslí :-?
Děkuju za překlad ;-)

2 terushka terushka | E-mail | 1. dubna 2012 v 21:59 | Reagovat

Jo a zapomněla jsem otravovat: Bude dneska další? Pokud ne, tak kdy jí můžeme čekat? :-) :-D

3 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 1. dubna 2012 v 22:03 | Reagovat

[2]: a ja že sa už neopýtaš :D ďalšia kapča zajtra, pretožeee...21.kapitola je zatiaľ najdlhšia spomedzi tých, ktoré tu boli predtým :-)  :-D

4 terushka terushka | E-mail | 1. dubna 2012 v 22:05 | Reagovat

[3]: Hurá! Tak to se těšim, čím delší, tím lepší :-D

5 Donaa Donaa | 1. dubna 2012 v 22:13 | Reagovat

Uf..niekedy si myslím že by jej Warner najradšej vylepil, ale dobre ho odje**va :-D - pardon za výraz ..
Warnera som si stále predstavovala ako takého staršieho- 24 a viac.. ale že je od Juliette starší iba o dva roky.. ???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama