Shatter me - 22.kapitola

5. dubna 2012 v 22:41 | Lisa/Alice |  Tahereh Mafi - Shatter me

~22~


Trvá 5 rokov dôjsť k výťahu. O 15 viac vyjsť hore. Som milióny rokov stará v čase, ktorým kráčam do svojej izby. Adam je stále mlčanlivý, tichý, dokonale daný dokopy v jeho mechanických pohyboch. Nie je nič v jeho očiach, v jeho končatinách, v pohyboch tela, ktoré naznačujú, že ani nepozná moje meno.

Pozerám sa, ako postupuje rýchlo, svižne, starostlivo po miestnosti, hľadajúc malé zariadenia určené na sledovanie môjho správania a ako ich jeden po druhom odstraňuje. Ak sa niekto spýta, prečo moje kamery nefungujú, Adam sa nedostane do problémov. Tento rozkaz prišiel od Warnera. To ho robí oficiálnym.

Vďaka tomuto môžem mať trochu súkromia.

Myslela som si, že potrebujem súkromie.

Som taká hlúpa.

Adam nie je chlapcom, ktorého si pamätám.

Bola som v tretej triede.

Len som sa presťahovala do mesta potom, čo ma vyhodili požiadali, aby som opustila svoju starú školu. Moji rodičia boli neustále v pohybe, vždy utekali od zmätkov, čo som narobila, od priateľstiev, ktoré som nikdy nemala. Nikdy nikto nechcel hovoriť o mojom "probléme", no záhada, ktorá obklopovala moju existenciu akosi robila veci horšími.

"Čudáčka!"

"Počuli ste, čo urobila - ?"

"Porazenec."

" - vyhodená z jej starej školy - "

"Psychopatka!"

"Má nejaký druh choroby - "

Nikto so mnou nehovoril. Všetci zízali. Bola som dosť malá, tak som plakala. Obedovala som sama s drôteným plotom a nikdy som sa nepozrela do zrkadla. Nikdy som netúžila vidieť tvár, ktorú každý tak veľmi nenávidel. Dievčatá ma zvykli kopnúť a utiecť. Chlapci na mňa hádzali kamienky. Ešte stále mám niekde jazvy.

Dívala som sa, ako svet ubieha cez ten drôtený plot. Hľadela som na autá a rodičov vezmúcich svoje deti a chvíle, ktorými som nikdy nebola súčasťou. To bolo predtým, než sa choroby stali tak bežnými, že smrť bola prirodzenou súčasťou rozhovoru. To bolo predtým, než sme si uvedomili, že oblaky majú zlú farbu, predtým, než sme si uvedomili, že všetky zvieratá umierajú alebo sú infikované, predtým, než nám došlo, že každý sa ide vyhladovať na smrť a to rýchlo. Bolo to vtedy, keď sme si ešte mysleli, že naše problémy majú riešenie. Vtedy bol Adam chlapcom, čo chodieval do školy. Adam bol chlapcom, čo sedel tri lavice predo mnou. Jeho šaty boli horšie, než moje a neobedoval. Nikdy som ho nevidela jesť.

Jedno ráno prišiel do školy autom.

Viem to, pretože som videla, ako bol odtiaľ vytlačený. Jeho otec bol opitý a riadil, kričal a mlátil päsťami z nejakého dôvodu. Adam stál nehybne a pozeral sa na zem, akoby na niečo čakal, obrňoval sa proti nevyhnutnému. Sledovala som, ako otec dal facku svojmu 8-ročnému synovi. Pozorovala som, ako Adam spadol na zem a stála som tam, nehybná, keď bol kopnutý do rebier.

"Celé je to tvoja vina! Je to tvoja vina, ty bezcenný kus hovna," jeho otec kričal opäť a opäť a opäť, až kým som sa nepovracala, všade na púpavy.

Adam neplakal. Zostal stočený do klbka na zemi, kým to jeho otec vzdal, kým odišiel. Len raz si bol istý, že všetci odišli, nadvihol svoje telo vzlykov, tvár umazaná od hliny, ruky zvieral na svojom pomliaždenom bruchu. Nemohla som odvrátiť zrak.

Nikdy nebudem schopná dostať ten zvuk z mojej hlavy, tú scénu z mojej hlavy.

To bolo, keď som začala venovať pozornosť Adamovi Kentovi.

"Juliette."

Nasávam vzduch a prajem si, aby sa moje ruky netriasli. Želám si, aby nemal oči.

"Juliette," povie znovu, tentoraz ešte mäkšie a moje telo je ako v mixéri a ja som z kaše. Moje kosti bolia bolia bolia z jeho tepla.

Neotočím sa.

"Vždy si vedel, kto som bola," zašepkám.

Nepovie nič a ja sa zrazu snažím zúfalo vidieť jeho oči. Zrazu potrebujem vidieť jeho oči. Obraciam sa k nemu cez všetko, len aby som videla, že si hľadí na ruky. "Je mi to ľúto," je všetko, čo povie.

Opieram sa chrbtom o stenu a sklopím viečka. Všetko to bolo predstavenie. Kradnutie mojej postele. Pýtanie sa na moje meno. Pýtanie sa na moju rodinu. Hral pre Warnera. Pre stráže. Pre každého, kto sa pozerá. Už ani neviem, čomu mám veriť.

Musím to povedať. Musím to dostať von. Musím roztrhnúť svoje rany a čerstvo krvácať pre neho. "Je to pravda," poviem mu. "O malom chlapcovi." Môj hlas sa trasie oveľa viac, než som si myslela, že bude. "Urobila som to."

Tak dlho je tichý. "Nikdy predtým som to nechápal. Keď som o tom po prvýkrát počul. Neuvedomil som si, čo sa muselo stať, len teraz."

"Čo?" Nikdy som netušila, že môžem tak veľa žmurkať.

"Nikdy mi to nedávalo zmysel," vraví, a každé slovo ma kope do brucha. Vyzerá zúfalejší, než som kedy chcela, aby bol.

"Keď som o tom počul. My všetci sme o tom počuli. Celá škola - "

"Bola to nehoda," dusím sa, zlyhávam v nerozpadávaní sa. "On - o - on spadol a ja som sa mu snažila pomôcť - ja len - ja ne - myslela som si, že - "

"Ja viem."

"Čože?" Zalapám po dychu tak hlasno, že skoro prehltnem celú miestnosť jedným dychom.

"Verím ti," povie mi.

"Čože...Prečo?" Moje oči žmurkaním tisnú späť slzy, moje ruky sú nestabilné, moje srdce naplnené nervóznou nádejou.

Hryzie si spodnú peru. Pozrie sa preč. Prejde k stene. Niekoľkokrát otvorí a zatvorí ústa, kým vybehnú slová. "Pretože som ťa poznal, Juliette - ja - Bože - ja len - " Zakryje si ústa rukou, rukami sa dotkne krku. Otiera si čelo, zavrie oči, zovrie pery. "To bol deň, keď som išiel s tebou hovoriť." Zvláštny druh úsmevu. Zvláštny druh smiechu. Prebehne si rukou po vlasoch. Pozrie sa na strop. Otočí sa späť ku mne. "Konečne som s tebou išiel hovoriť. Konečne som išiel a ja - " Potrasie hlavou, silne, a vydá ďalšie bolestivé pokusy o smiech. "Bože, nepamätáš si ma."

Stovky tisíc sekúnd prejdú a ja nemôžem zastaviť umieranie.

Chcem sa smiať a plakať a kričať a utekať a nemôžem vybrať, čo urobiť ako prvé.

Priznám sa.

"Samozrejme, že si ťa pamätám." Môj hlas je priškrtený šepot. Stlačím moje oči zatvorené. Pamätám si ťa každý deň navždy v každom jednom rozbitom okamihu môjho života. "Bol si jediný, kto sa na mňa kedy pozrel, ako na ľudskú bytosť."

Nikdy so mnou nehovoril. Nikdy ku mne neprehovoril ani jediné slovo, ale on bol jediný, kto sa odvážil sedieť bližšie k mojej bariére. On bol jediný, kto sa postavil za mňa, jediný človek, ktorý bojoval za mňa, jediný, kto niekoho udrel do tváre kvôli tomu, že hodil kameň do mojej hlavy. Ani som nevedela, ako poďakovať.

On bol najbližšia vec k priateľom, akú som kedy mala.

Otvorím oči a on stojí priamo predo mnou. Moje srdce je pole rozkvitnutých ľalií pod tabuľou skla, cupotanie k životu, ako ruch dažďových kvapiek. Jeho čeľusť je napnutá jeho oči sú napnuté jeho päste sú napnuté ako napätie v jeho ramenách.

"Vždy si vedela?" 3 zašepkané slová a on zlomil moju hrádzu, odomkol moje pery a znova ukradol moje srdce. Ťažko môžem cítiť slzy stekajúce po mojej tvári.

"Adam." Snažím sa smiať a moje pery prejdú do tlmeného vzlyku. "Rozoznala by som tvoje oči kdekoľvek na svete."

A je to.

Tentoraz tu nie je sebaovládanie.

Teraz som v jeho náručí a proti stene a chvejem sa všade a on je tak jemný, tak opatrný, dotýka sa ma akoby som bola z porcelánu a chcem sa rozbiť.

On behá rukami dole po mojom tele očami behá cez moju tvár behá kolá so svojím srdcom a ja behám maratón so svojou mysľou.

Všetko je v plameňoch. Moje tváre moje ruky môj žalúdok a topím sa vo vlnách emócií a búrke čerstvého dažďa a všetko, čo cítim, je sila jeho siluety proti mojej a ja nikdy nikdy nikdy nikdy nechcem zabudnúť na tento moment. Chcem ho označiť do svojej kože a uložiť ho navždy.

Vezme moje ruky a pritlačí moje dlane k svojej tvári a ja viem, že som nikdy nepoznala krásu cítenia človeka predtým. Viem, že stále plačem, keď sa moje oči trepotavo zatvoria.

Šepkám jeho meno.

A on dýcha ťažšie ako ja a zrazu sú jeho pery na mojom krku a ja lapám po dychu a umieram a zovriem jeho ruky a on sa ma dotýka dotýka dotýka a ja som hrom a blesk a premýšľam, kedy sa dopekla zobudím.

Raz, dvakrát, stokrát jeho pery ochutnávajú zátylok môjho krku a rada by som vedela, či je možné zomrieť z eufórie. Stretne sa s mojimi očami len aby chytil moju tvár do svojich rúk a ja sa červenám aj cez tieto steny od radosti a bolesti a nemožnosti.

"Chcem ťa pobozkať na tak dlho." Jeho hlas je zastretý, nerovný, hlboký v mojom uchu.

Som zmrazená v predpoklade v očakávaní a som tak ustarostená, že ma pobozkal, tak ustarostená, že nie. Pozerám na jeho pery a neuvedomujem si, ako blízko sme až keď sa oddelíme.

3 rôzne elektronické zaškriekania sa ozývajú po celej miestnosti a Adam pozerá mimo na mňa, akoby nemohol pochopiť, kde sa nachádza na chvíľu. Žmurká. Beží k interkomu stlačiť vhodné tlačidlá. Všimnem si, že stále dýcha ťažko.

Trasiem sa vo svojej koži.

"Meno a číslo," vyžaduje hlas interkomu.

"Kent, Adam. 45B-86659."

Pauza.

"Vojak, ste si vedomý, že kamery v izbe boli vypnuté?"

"Áno, pane. Dostal som priamy rozkaz, aby som odstránil zariadenia."

"Kto vymazal tento rozkaz?"

"Warner, pane."

Dlhšia pauza.

"Overíme a potvrdíme. Neoprávnená manipulácia s bezpečnostnými zariadeniami môže dôjsť k okamžitému prepusteniu pre stratu dôvery, vojak. Dúfam, že ste si toho vedomý."

"Áno, pane."

Linka stíchne.

Adam klesne na stenu, jeho hruď sa dvíha. Nie som si istá, ale mohla by som prisahať, že jeho pery sa skrútili do najmenšieho úsmevu. Zavrie oči a vydychuje.

Nie som si istá, čo mám robiť s úľavou prevaľujúcou sa do mojich rúk.

"Poď sem," povie, jeho oči stále zatvorené.

Po špičkách prejdem dopredu a on ma stiahne do náručia. Vdychuje vôňu mojich vlasov a bozká strany mojej hlavy a ja som nikdy necítila nič tak neuveriteľne v mojom živote. Ja už nie som človek. Som oveľa viac. Slnko a mesiac sa spojili a zem je hore nohami. Mám pocit, že môžem byť presne tým, kým chcem byť v jeho náručí.

Núti ma zabudnúť na násilie, čoho som schopná.

"Juliette," šepká mi do ucha. "Musíme sa odtiaľto dostať."
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Brigády pro blogery ! Brigády pro blogery ! | Web | 5. dubna 2012 v 22:56 | Reagovat

Zdravím všechny blogery, vytvořili jsme pro vás blog, který pomůže náctiletým si finančně polepšit. Navštivte náš blog -> http://online-brigady.blog.cz/ pokud máte zájem. Snažte se tenhle komentář nějak zvíraznit. Děkujeme

2 Alice Alice | Web | 5. dubna 2012 v 23:05 | Reagovat

[1]: je mi ľúto, že to sem musím opäť dávať, ale:
http://25.media.tumblr.com/tumblr_lx5lqyG19e1qaa7gwo1_400.jpg

3 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 5. dubna 2012 v 23:07 | Reagovat

[2]: :-D  :-D  :-D si ma predbehla :D

4 Alice Alice | Web | 5. dubna 2012 v 23:08 | Reagovat

[3]: kto neskoro chodí... :-D  :-D

5 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 5. dubna 2012 v 23:09 | Reagovat

[4]: ty si mi nariadila, aby som nedávala :-D

6 Alice Alice | Web | 5. dubna 2012 v 23:11 | Reagovat

[5]: nevyhováraj sa :D :D ale dobre, no, bolo to tak :-D

7 terushka terushka | E-mail | 6. dubna 2012 v 16:11 | Reagovat

Áááááááááách! N.Á.D.H.E.R.A!!!!!!!!!!!!!!!!! Už zase Adama miluju ♥ :-D  :D Naprosto úžasně dojemná a žhavá kapitola....
Děkujůůůůůůůůůůůůůůůůůůůůůůůůůůů :-)

8 Borka Borka | 7. dubna 2012 v 8:11 | Reagovat

Pridáte dnes dve kapitoly či len jednu (ak pridáte) ?.. :-)

9 síma síma | 7. dubna 2012 v 14:04 | Reagovat

no páni :D na tohle jesem se celou dobu těšila :-D díky za překlad :-)

10 terushka terushka | E-mail | 7. dubna 2012 v 15:47 | Reagovat

Bude dnes další?? :-)

11 Minnie Minnie | Web | 7. dubna 2012 v 15:59 | Reagovat

[10]: žiaľ nie, lebo ešte od tej búrky, čo u nás bola, Lise nejde normálne internet a nemôže mi to poslať :-x sorry, dievčatá :-?

12 terushka terushka | E-mail | 7. dubna 2012 v 16:17 | Reagovat

[11]: :-( *Fňukanec* Tak to je mi líto..
U nás v česku chčije a chčije, ale bouřka teda nejni :-D
A jdu si dát čokošku, abych to rozchodila.. :D

13 faded-memories<---Lisa faded-memories<---Lisa | Web | 8. dubna 2012 v 20:36 | Reagovat

ďalšia kapča v utorok :-) internet sa mi už zlepšuje, ale ešte stále to nie je ono

14 Borka Borka | 10. dubna 2012 v 12:28 | Reagovat

Pridáte dnes až večer kapitolu? .. :-)

15 terushka terushka | E-mail | 10. dubna 2012 v 21:05 | Reagovat

Haló, holký, jste tu někdo? :D  :D Musela jsem na sezení s mým psychiatrem, abych vydržela pět dní bez kapitoly :-D A můj terapeut je psychouš, takže to nebylo žádný máslo! Chci se jenom dozvědět, jestli dneska kapitola bude nebo ne abych si kdyžtak zarezervovala další sezení xD

16 Elisa Elisa | Web | 10. dubna 2012 v 22:20 | Reagovat

kapitolku by sme mali pridať zajtra...prepáčte, že to tak trvá, najprv ten internet a teraz mám zase zápal priedušiek, takže som rada, že žijem

17 terushka terushka | E-mail | 10. dubna 2012 v 22:24 | Reagovat

[16]: Dobře, dobře, jdu si najít papírek s číslem toho sklerotickýho děduly a zarezervuju se na zítřek odpoledne :D
Dík za info, přeji brzké uzdravení- Amen. :-D  :-D  :-D

18 Borka Borka | 11. dubna 2012 v 16:26 | Reagovat

Sory že sa tolko pýtam ale chcem vedeť že či sa mi tu oplatí čakať na kapitolu do 23:00 alebo dnes kapitola nová nebude? ;-)

19 Elisa Elisa | Web | 11. dubna 2012 v 17:20 | Reagovat

[18]: nemusíš čakať až do 23:00 :D o takú hodinu alebo hodinu a pol tu budete mať :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama