Shatter me - 28.kapitola

24. dubna 2012 v 20:38 | Lisa |  Tahereh Mafi - Shatter me

~28~


Horím.

Lano sa mi odiera o nohu do ohnivej hmoty, tak bolestivej, že ma prekvapuje, že to nedymí. Hryziem späť bolesť, pretože nemám na výber. Masová hystéria budovy rozhŕňa moje zmysly, padajúc dole nebezpečenstvo všade okolo nás. Adam na mňa kričí zdola, hovorí mi, aby som skočila, sľubujúc, že ma chytí. Príliš sa hanbím, aby som priznala, že sa bojím pádu.

Nikdy nebudem mať šancu na vlastné rozhodnutie.

Vojaci sa už nahrnuli do toho, čo bývalo mojou izbou, kričiaci a zmätení, pravdepodobne šokovaní z toho, že našli Warnera v takom slabom rozpoložení. Bolo príliš ľahké premôcť ho. To mi robí starosti.

Kvôli tomu si myslím, že sme niečo urobili zle.

Niekoľko vojakov vystrelí svoje hlavy von z rozbitého okna a ja sa šialene kmitám dolu po lane, ale oni už takmer zatvorili kotvu. Pripravujem sa na hnusný pocit voľného pádu len na to, aby som si uvedomila, že sa ma nesnažia zhodiť. Oni sa ma snažia vytiahnuť dovnútra.

Warner im musí vravieť, čo majú robiť.

Pozriem sa dole na Adama podo mnou a konečne počúvnem jeho volania. Zatvorím oči a pustím sa.

A spadnem priamo do jeho otvoreného náručia.

Zrútime sa na zem, no to nám vyrazí dych len na chvíľu. Adam ma chytí za ruku a potom bežíme.

Nie je tam nič, len prázdne, pusté miesto rozprestierajúce sa pred nami. Zničený asfalt, nerovné dláždenie, prašné cesty, nahé stromy, umierajúce rastliny, zažltnuté mesto, opustené, živly topiace sa v lístí a praskaní pod našimi nohami. Civilné zlúčeniny sú krátke a zavalité, zoskupené v žiadnom konkrétnom poradí a Adam sa uisťuje, že od nich zostávame tak ďaleko, ako sa dá. Reproduktory už pracujú proti nám.

Zvuk mladého, hladko mechanického ženského hlasu sa rúti von zo sirén.

"Platí zákaz vychádzania. Všetci sa vráťte okamžite do svojich domov. Povstalci sú na slobode. Sú ozbrojení a pripravení k streľbe. Platí zákaz vychádzania. Všetci sa vráťte okamžite do svojich domov. Povstalci sú na slobode. Sú ozbrojení a pripravení k streľ - "

Moje boky sú v kŕči, koža je tesná, krk suchý, zúfalý pre vodu. Neviem, ako ďaleko sme dobehli. Všetko, čo viem, je zvuk topánok búšiacich na chodníku, pišťanie pneumatík vychádzajúcich z podzemia skladovacích jednotiek, alarmy nariekajúce v našich šľapajach.

Pozriem sa späť, vidím ľudí kričať a bežať do úkrytu, vyhýbať sa vojakom prostredníctvom svojich domov, búšiť do dverí, aby videli, či sme našli útočisko niekde vo vnútri. Adam ma ťahá preč od civilizácie a mieri na opustené ulice predchádzajúcich desaťročí: staré budovy a reštaurácie, úzke bočné ulice a opustené ihriská. Neregulovaný kraj našich minulých životov je mimo hranicu.

Je to zakázané územie. Všetko uzavreté. Všetko rozbité, zhrdzavené, bez života. Nikto nemá právo sem vojsť. Ani vojaci.

A my sa prebíjame týmito ulicami, snažiac sa dostať z dohľadu.

Slnko kĺže po oblohe a pnie sa k okraju zeme. Noc príde rýchlo a ja nemám tušenia, kde sme. Nikdy som nečakala, že sa to stane tak rýchlo a že sa to všetko stane v jeden deň. Musím len dúfať, že prežijeme, ale nemám najmenšie tušenie, kam by sme mohli smerovať. Nikdy ma nenapadlo spýtať sa Adama, kam by sme išli.

Vrháme sa do milión smerov. Náhle sa obraciame, idúc dopredu len o pár krokov, len preto, aby sme mohli ísť v opačnom smere. Môj najlepší odhad je, že sa Adam snaží čo najviac zmiasť a/alebo rozptýliť prenasledovateľov.

A zlyhám.

Adam je vycvičený vojak. On je postavený do takýchto situácií. On vie, ako utiecť, ako zostať nenápadný, ako sa pohybovať nečujne v akomkoľvek priestore. Ja, na druhej strane, som zlomené dievča, ktoré necvičilo až príliš dlho. Pľúca mi horia na vdýchnutie kyslíka, vydychujúc oxid uhličitý.

Ja zrazu tak zúfalo lapám po dychu, že Adam ma musí zatiahnuť do vedľajšej ulice. Dýcha o niečo ťažšie ako obvykle, ale ja by som získala prácu na plný úväzok v udusení v slabosti svojho bezvládneho tela.

Chrčím trochu viac.

"Sústreď sa, Juliette." Jeho oči sú tak rozhodné. Nekonečne trpezlivé. Vyzerá nepokojne a závidím mu jeho pokoj. "Upokoj svoje srdce," hovorí.

"Dýchaj presne ako ja."

3krát málo vdýchne, drží to na pár sekúnd, a uvoľňuje to v jednom dlhom výdychu. Snažím sa ho napodobniť. Nie som v tom veľmi dobrá.

"Dobre. Chcem, aby si dýchala ako - " zastaví sa. Oči chodia hore a okolo opustenej ulice, na zlomok sekundy. Viem, že sa musíme hýbať.

Výstrely rozbijú atmosféru. Nikdy som si neuvedomila, aké sú hlasné alebo ako ten zvuk láme každú moju fungujúcu kosť v tele. Ľadový chlad preniká cez moju krv a ja hneď viem, že sa ma nesnažia zabiť. Snažia sa zabiť Adama.

Zrazu sa dusím v novom druhu úzkosti. Nemôžem nechať, aby mu ublížili.

Nie kvôli mne.

Adam však nemá čas, aby som pochytila dych a našla hlavu. Vytiahne ma do svojho náručia a ťahá ma priečne cez ďalšiu uličku.

Bežíme.

A ja dýcham.

A on kričí, "Oviň ruky okolo môjho krku!" A ja vydám škrtiace uchopenie na jeho tričku a som dosť hlúpa na to, aby som sa hanbila, keď moje paže prekĺznu okolo neho. On ma prispôsobí oproti nemu, takže som vyššie, bližšie k jeho hrudníku. Nosí ma, akoby som vážila menej, než nič.

Zavriem oči a stlačím tvár do jeho krku.

Výstrely sú niekde za nami, no len podľa zvuku môžem povedať, že sú príliš ďaleko a v príliš zlom smere. Zdá sa, že sme ich na chvíľu prekonali. Ich autá nás nemôžu nájsť, lebo Adam sa vyhol hlavným uliciam. Zdá sa, že má vlastnú mapu mesta. Zdá sa, že presne vie, čo robí, akoby to plánoval po veľmi dlhú dobu.

Po vdychovaní presne 594krát ma Adam položí na nohy v prednej časti úseku plotu. Uvedomujem si, že sa snaží prehltnúť kyslík, no nelapá dych ako ja. Vie, ako kontrolovať svoj dych. Vie, ako upokojiť svoj pulz, upokojiť svoje srdce, udržať kontrolu nad orgánmi. Vie, ako prežiť. Dúfam, že ma to tiež naučí.

"Juliette," povie po chvíli bez dychu. "Môžeš preskočiť tento plot?"

Som tak rada, že sme viac než obyčajný kus, že som skoro od šprintovala hore cez kovovú bariéru. Ale som nezodpovedná. A príliš unáhlená. Prakticky som roztrhla svoje šaty a driapem nohami v procese. Uskočím pred bodavou bolesťou, a v okamihu, keď ma to núti otvoriť oči, Adam už stojí vedľa mňa.

Pozrie sa dolu na moje nohy a vzdychne. Skoro sa smeje. Zaujímalo by ma, ako musím vyzerať, otrhaná a divoká v týchto roztrhaných šatách. Rozparok, ktorý dnes urobil Warner, sa zastavil na mojej panvovej kosti. Musím vyzerať ako šialené zviera.

Adamovi to zrejme nevadilo.

Tiež spomalil. Pohybujeme sa rýchlou chôdzou, už sa nerútime ulicami. Uvedomujem si, že musíme byť bližšie k nejakému zdaniu bezpečnosti, ale nie som si istá, či by som sa mala opýtať, alebo to uložiť na neskôr. Adam zodpovedá moje tiché myšlienky.

"Odtiaľto ma nebudú môcť sledovať," povie, a svitne mi, že všetci vojaci musia mať nejaké sledovacie zariadenie na ich osobe. Zaujímalo by ma, prečo som to nemala ani ja.

Nemalo by byť také jednoduché uniknúť.

"Naše stopovačky nie sú hmatateľné," vysvetľuje. Odbočíme doľava do inej uličky. Slnko sa práve ponorí pod obzorom. Zaujímalo by ma, kde sme. Ako ďaleko od Obnovovacieho sídla musíme byť, že tu nie sú žiadni ľudia. "Je to špeciálne sérum aplikované do nášho krvného obehu," pokračuje, "a je navrhnuté, aby to pracovalo s našimi telami prírodnými procesmi. Vedeli by, napríklad, keby som zomrel. Je to skvelý spôsob, ako si udržať prehľad o stratených vojakoch v boji." Pozrie na mňa kútikom oka. Usmieva sa pokriveným úsmevom, že ho chcem pobozkať.

"Tak ako si zmiatol stopovačku?"

Jeho úsmev sa rozširuje. Zamáva jednou rukou okolo nás. "Tento priestor, v ktorom stojíme? Bolo to používané pre jadrové elektrárne. Jedného dňa celá vec explodovala."

Moje oči sú rovnako veľké ako moja tvár. "Kedy sa to stalo?"

"Asi pred piatimi rokmi. Vyčistili to celkom rýchlo. Schované pred médiami, od ľudí. Nikto presne nevie, čo sa tu stalo. Ale žiarenie samo o sebe dosť zabilo." Odmlčal sa. "Malo to."

Zastaví v chôdzi. "Bol som cez túto oblasť už miliónkrát, a nebol som ovplyvnený. Warner slúži, aby ma sem odosielal zbierať vzorky pôdy. Chcel študovať účinky." Prebehne si po vlasoch. "Myslím, že dúfal, že by mohol vmanipulovať toxicitu jedu do nejakého druhu."

"Prvýkrát som sem prišiel, keď si Warner myslel, že by som zomrel. Stopovačka je spojená so všetkými z našich hlavných systémov spracovania - záznam sa vypne vždy, keď dôjde k strate vojaka. Vedel, aké je riziko, keď ma posielal, tak si nemyslím, že by bol príliš prekvapený, keby počul, že som zomrel. Bol viac prekvapený, že som sa vrátil." Pokrčí plecami, akoby bola jeho smrť nevýznamný detail. "Sú tu nejaké chemické látky, ktoré pôsobia proti molekulárnemu zloženiu stopovacieho zariadenia. Takže v podstate - teraz si každý myslí, že som mŕtvy."

"Nebude mať Warner podozrenie, že by si mohol byť tu?"

"Možno." Škúli do slabého slnka. Naše tiene sú dlhé a nehybné. "Alebo mám ranu. V každom prípade, dá nám to trošku času."

Vezme ma za ruku a škerí sa na mňa predtým, než niečo buchne do môjho vedomia.

"A čo ja?" pýtam sa. "Nemôže ma to vyžarovanie zabiť?" Dúfam, že to neznie tak nervózne, ako sa cítim. Nikdy som vo svojom živote nechcela byť nažive tak veľmi. Nechcem prísť o všetko tak skoro.

"Ach - nie." Pokrúti hlavou. "Prepáč, zabudol som ti povedať - jedno z dôvodov, prečo chcel Warner, aby som zbieral tieto vzorky? To preto, že si voči nej tiež imúnna. Študoval ťa. Hovoril, že našiel informácie v nemocničných záznamoch. Že by si bola testovaná-"

"Ale nikto-"

"- zrejme bez tvojho vedomia, a to napriek pozitívnym testom na žiarenie, si bola úplne celá, biologická. Nebolo s tebou nič zlé."

Nič zlé s tebou.

Pozorovanie je tak nehanebne falošné, že som sa skutočne začala smiať. Snažím sa potlačiť svoju nedôverčivosť. "Nie je nič zlé so mnou? Robíš si srandu, že?"

Adam na mňa pozerá tak dlho, že sa začínam červenať. Zdvihne moju bradu tak, že stretnem jeho oči. Modrá modrá modrá sa do mňa zavŕtava. Jeho hlas je veľmi hlboký, stabilný. "Nemyslím si, že niekedy budem počuť ako sa smeješ."

Je tak neznesiteľne správny, že neviem, ako reagovať, okrem pravdy. Môj úsmev je strčený do priamej čiary. "Smiech ide zo života." Pokrčím plecami, skúšam znieť ľahostajne. "Nikdy predtým som nebola živá."

Jeho oči sa nekolíšu v sústredení. Drží ma na mieste so silou jedného silného ťahu pochádzajúceho z jeho hĺbky. Skoro cítim, ako bije jeho srdce proti mojej koži. Skoro cítim jeho pery dýchajúce proti mojim pľúcam. Skoro ho môžem ochutnať na mojom jazyku.

Roztrasene sa nadýchne a ťahá ma bližšie. Pobozká vrch mojej hlavy.

"Poďme domov," zašepká.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 terushka terushka | E-mail | 24. dubna 2012 v 20:54 | Reagovat

This is sooooo cuteeee!! :)* ♥ Jsem moc ráda, že se jim povedlo utéct a opět jsem roztála při poslední větěěě! :-) ♥ Nádhera!
Děkuju za překlad!

2 Donaa Donaa | 24. dubna 2012 v 21:10 | Reagovat

Skvelá kapitolaa!!! ;-)
Aspoň už nie sú na tom hnusnom mieste.. No ja cítim, že sa udeje ešte vela zlých vecí !! 8-O  
ďakujem za preklad,teším sa na ďalšiu kapču :-)

3 Lunar Lunar | E-mail | Web | 24. dubna 2012 v 21:38 | Reagovat

Veľké WOW! Bože ten adamko je moje zlatíčko :* oni sú spolu taký pekní... A Warner nech si trhne... juliette je Adamková l :-D Kujem za preklad ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama